2010 Ročník 33

Deň 1. (piatok)

Toto som asi prepískla. Pomyslela som si, keď som kamoške a manželovi oznámila, že pôjdem na 60 kilometrový pochod niekam do Košíc. Pochybnosti o správnosti rozhodnutia sa začali prehlbovať. Našťastie som racio potlačila a s úsmevom na tvári som v piatok poobede zahájila víkendovú akciu: MA – BA – KE. Záhorie vyrazilo na východ. Slivku mám, hrebeň tiež, zubná kefka, toaleťák, zbalená. Keď sa ide do mesta, treba reprezentovať. A ja som išla až do Košíc. V Bratislave som sa stretla s Rasťom a Renom, ktorý to všetko spískal a vyrazili sme na cestu. Počasie bolo pekelné, už som sa tešila ako sa v sobotu vykúpem vo vlastnej šťave. Nestalo sa, vyšlo geniálne. Cesty na východ boli prekvapivo prejazdné, južný ťah cez Rimbusambu sa osvedčil. Trošku nervozita, trošku rešpekt pred nepoznaným mi nedali oka zažmúriť. Rasťo bravúrne zvládal jazdu skoro až do Košíc a René mu úspešne komandoval. Niečo pred desiatou sme dorazili na miesto, zoznámili sa s podivnými domácimi a pohľadali si miestečko na stanovanie. S Rasťom sme rozložili stan a v piatok predvečer prvomájového víkendu sme si resetli hlavy pivečkami a domácou slivkou. Po polnoci sme si vstúpili do svedomia a ľahli si spať. Budíček: 4:00.

Deň 2. (sobota)

Spím, či bdiem? Čo ten René bútorí? Chlape, zaľahni a spi. Čo? Ráno? Koľko si toho večer popil? Ti hovorím, zaľahni a spi. Nemôže byť už ráno! Ani nebolo, v deň pracovného pokoja sa 4:00 považuje za neskorú nočnú hodinu. Keďže sme mali v pláne stihnúť vlak o piatej, museli sme vstať. A zase ma prepadla tá myšlienka, toto si dievča trošku prepískla. Lenže môj vnútorný čertík už bol hore a hnal ma do toho. Teším sa, výstup na Plejsy bude o hubu, ale keď nezažiješ, nevieš. Vlak sme stihli v pohode, len s jednou stopkou na plný plyn. Vo vlaku sme si dali šlofíka a ja som si zaželala na chvíľku upadnúť do kómy. Také dva roky spánku by ma postavili na nohy. Vystupovať, Krompachy, konečná! Tak to určite, tu to len začne. Zápis na stanici, jogurt a croissant, náplasť na nohy a šup na cestu. Hneď za prvou zákrutou stretávame tri ženy, devy z Popradu, s ktorými sa vydávame naprieč Volovskými vrchmi. Mierne stúpanie, v pláne je trasa po modrej, takže to by nemal byť brutus. Za nami nikto, pred nami nikto, po pravej strane nás obiehajú cyklisti. Nechápem, kedy ostatní vyrazili, keď my sme vraj poslední. Nevadí, aspoň ma to ženie vpred. Len sa ma nič nepýtajte, nehovorte na mňa, fungujem na kyslíkový dlh. Modrá značka sa začala kľukatiť lesom, všetci sme sa sústredili na vlastné dýchanie, až jedna z troch bludičiek zišla z trasy. Od tej doby som sledovala každú značku a spoliehala sa len na seba. Keď som pred sebou zbadala chatu na Plejsoch, srdce zaplesalo. Na chate Hutník sme sa pekne zdržali, ale stálo to za to. Rasťovi nezabudnem geniálny nápad s cesnačkou. Tá ma postavila na nohy, dodala energie, bludičky nám zatiaľ zdrhli. Zostup do Gelnice bol fajn. Teplota vzduchu rástla, postupne sme zhadzovali veci zo seba. V Gelnici sme najprv hľadali checkpoint, ale nakoniec sme sa rozhodli, že kašleme naň. Kúsok nad Gelnicou sme zbodli fasované jogurty a vyrazili na cestu. Ďalej po modrej, ďalšie stúpanie, to čo sme nastúpali na Plejsy sme zišli do Gelnice, takže znova odznova. Modrá značka sa začala v lese vytrácať, naďabili sme na bludičky a blúdili sme krížom-krážom lesom spolu. Chalani ma dostali parádnou znalosťou mapy, Vinnetou udával výškové metre a s Old Shatterhandom spoločne študovali mapu. Ja nejdem ani meter navyše. Smer bol dobrý, odhodlanie maximálne, ideme. Ani som si nevšimla, že opäť dosť stúpame, vetrila som ako besná kuna po značke. Vytrácala sa dosť často, pretože les bol preriedený výrubom. Z modrej sme prešli na žltú, a keď sme po dvoch hodinách blatom, malinčím a páľavou prišli k ceduľke Kojšovská hoľa 2,5 hodiny, zahmlilo sa mi pred očami. Aj Rasťo mal toho dosť. Museli sme na chvíľu zastať, poriadne sme sa vyšpliechali v horskom potoku, dali si hroznového cukru a mohli sme ísť ďalej. Keď sme dorazili na asfaltku smerom Chata Erika, hneď nám bolo lepšie. V čajovni Katka pod Kojšovkou sme dostali od organizátorov kapustnicu. Polovica trate a 2/3 náročnosti za nami, ďalej sme pokračovali po hrebeňovke zostupom do cieľa. Bludičky z Popradu to tu zabalili, a my sme išli ďalej. Zjazdovkou dole, smer Lajoška, Chata Jahodná, už si ani presne nepamätám, kade sme to išli. Nasadili sme brutálne tempo, motivácia rástla, cieľ sa blížil. Na Lajošku sme prišli už po funuse, s účastníkmi 60tky tu už nikto nerátal. Tak sme sa veľmi nezdržovali a pobrali sa ďalej. Chceli sme prísť za svetla do cieľa. Len cesta ako keby nemala konca kraja. Šľapali sme čo to dalo. Keď sme prišli na zjazdovku, o ktorej René tvrdil, že je posledná, zjavil sa nám úsmev na tvári. Spravili sme pár fotiek, dali si na čas. Cieľ už mal byť na dosah. Nebol, podľa slov náhodného cyklistu to malo byť asi 7 kilometrov na Bankov. Čo sa zrazil s koňom, čelne? René volal organizátorom, že určite dorazíme. Deviata hodina sa blížila, ale Bankov nikde. V lese sa pomaličky zotmelo, nasadili sme úžasné čelovky a polobehom sme trielili za civilizáciou. Nohy som cítila až pri krku, ani pľuzgiere nevadili, BISTRO (posledný checkpoint) bolo na dohľad. V Bistre sme padli na lavičky a nemali slov. Chalani mi priniesli misku guláša, dali sme frťana. Ešte nás čakala cesta na železničnú stanicu po auto. Taxík, stanica, návrat späť na Bankov. Ani neviem, ako sme rozložili stan, pustili si našu hymnu z mobilu a zaspali zadosťučineným spánkom.

Deň 3. (nedeľa)

Ráno bolo skvelé, nálada úžasná, raňajky v tráve s piesňou na perách: Najväčšia diera je Prieeevidzaaa..... a Geeelnicaaa.... Satinský a Lasicaaa. Neprepískla som to, zvládli sme to. :o)

Gabika