BT ’04

Deň 1. (piatok)

Tohtoročnému splavu predchádzala dlhá internetová diskusia ohľadom termínov a počtu rezervovaných kanoí. Keď sme konečne našli spoločný prienik, rezervovali sme lodičky v nemenovanej požičovni. Týždeň po rezervácii dotyčná požičovňa zredukovala počet našich lodičiek o dve, niektoré plastové kanojky zamenila za nafukovacie Pálavy a presunula termín možného splavu o pár dní. No služby ako sviňa. Opäť sa rozprúdila tá istá diskusia a hľadanie druhého prieniku, ktorý sa našťastie našiel. Druhá požičovňa už bola v pohode a strpela nám aj malé rozmary. Z plánovaných 8 posádok jedna v zložení Jarka-Rasťo neplánovane odstúpila. Druhá posádka Dáša-Martin sa na nás vyprdla dva dni pred splavom. Svoj bohatiersky kredit sa síce Dáša pokúsila napraviť deň pred splavom stornovaním stornovaného, ale v deň splavu už bolo neskoro. So Zdenkou sme dorazili autobusom až do Nemeckej. Tam už čakal Dominik. Medzitým doviezli Jančiho rodičia jeho, spolu s prvoúčastníčkou Zuzkou. Počasie bolo kadejaké, zima statočná a silný prúd chladnej vody v Hrone dával tušiť nečakané možnosti. Možno preto sa Jančiho rodičia trocha obávali, ale po tom, čo som ich uistil, že na nich dáme pozor, spokojne odišli. Už dorazili aj Alenka s Komandom, Lenka s Tiborom, Katka s Vojťasom a Milan - Dominikov háčik. V neďalekých potravinách si každý doplnil zásoby a mohlo sa vyraziť na vodu. Balenie do barelov trvalo istú dobu. Nebolo jasné, kto si čo do tej zimy oblečie, ale väčšina nezaprela bohatiersku povahu a nahodila na seba kraťasy, tričká a dokonca aj plavky. Nalodenie prebehlo bez väčších problémov, hoci Hron v týchto užších miestach naberal na rýchlosti. Netrvalo dlho a po necelých pár sto metroch od miesta nalodenia, v neprehľadnej zatáčke, dostala lodička v zložení Janči-Zuzka šmyk. Barel im vypadol z lode a vracačkou plával hore prúdom, no Zuzka plávala prúdom nadol. Loď sa zachytila v konároch spadnutého stromu. Janči nevedel, koho skôr zachrániť, a tak sa rozhodol pre barel, pretože kládol menší odpor. Zuzka sa vypotácala na breh celá mokrá. Loďku sa nám spolu s Komandom a Jančim podarilo dostať do stabilizovanej polohy a vyvrátiť z nej takmer všetku vodu. Zvyšok si museli pracne vypumpovať malou špongiou. Možno by im lepšie poslúžila stredne veľká matrac. Pri tejto záchrannej akcii si Komando na spadnutom strome takmer rozrazil členok, ale dúšok Fernetu a domácej pálenej od Vendelína Rozenberga z Prochota pomohol potlačiť bolesť. Ustráchanej a premrznutej Zuzke sa dokonca vrátila farba. Hron pokračoval popri zarastených brehoch. Prúd pozvoľna slabol a voda z prítokov napomáhala zakrývať zlovestne trčiace skaly. Cestou sme sa pospájali do jedného katamaranu. Za nami zaostávala len Jančiho kanojka. V momente, keď sa k nám pokúsili pripojiť po pravoboku, sa z brehu nečakane vynorila smutná vŕba, ktorá ich poriadne vystresovala a druhému cvaknutiu už nevedeli zabrániť. Chvíľu nebolo Zuzku vidieť, pretože sa schovávala vo vzduchovej bubline prevrátenej loďky, ale podarilo sa jej vyplávať na povrch. Už bol najvyšší čas zakotviť na brehu, osušiť sa a snáď aj niečo zajesť. Jedna skupina bohatierov ostala strážiť lode a druhá sa vydala do najbližšej pseudo- reštaurácie. Zatiaľ čo prvá skupina si čakanie krátila míňaním tekutých zásob, druhá ich doplnila Fernetom a pridala aj pár studených plátkov pizze. Napokon, nič iné sa v danej chvíli a na danom mieste ani robiť nedalo. Na spestrenie sme vzali cestou dvoch malých chlapcov, ktorí nám pomáhali s vylodením a aj nalodením. Zvyšok plavby čiastočne komplikovali prirodzené ale aj neprirodzené prekážky. Niektoré dramatické „jazzy“ prešli všetci bez väčších problémov. Ako sa neskôr ukázalo, k zraneniam typu - roztrhnutá, zakrvavená a opuchnutá Katkina pera po páde na kameň pri vystupovaní z lode a Zuzkine opuchnuté, konárom šľahnuté oko - došlo až na pevnine. Katka, povzbudená adrenalínom a Fernetom v krvi, sa spolu s Vojťasom nekontrolovane rozbehli a stratili sa z dohľadu. Ostatní sme ako-tak doplávali do Šalkovej pri Banskej Bystrici. Pristáli sme na brehu, Dominik iniciatívne rozložil rozmočené veci, ktoré hneď zabalil, pretože sme sa presunuli po vode ešte takých 200 metrov. Rozbalili sme stany, rozvešali veci a vydali sa hľadať Vojťasovu loď. Našli sme ich poniže, na druhom brehu pred smrteľne nebezpečnou haťou. Spali ako zarezaní. V jednom spacáku, lebo druhý nenašli. A stan? Tak ten už vôbec nenašli. Ešte sme rozmýšľali, že im poberieme nejaké nepotrebné veci ako pádlo, doklady..., nech majú ráno o čom premýšľať, ale kto by to vliekol na druhý breh. Večer sme sa stretli pri kofole pred miestnym pohostinstvom. Janči medzitým odbehol na pohotovosť so Zuzkou, pretože jej oko stále slzilo. Keď sa zozimilo, presunuli sme sa dovnútra, kde sme si na zahriatie zahrali stolný futbal. Už bola polnoc, keď sme sa poberali spať. Janči a Zuzka ešte neboli v stane. Vari to nebude vážne.

Deň 2. (sobota)

Ráno nás zobudila SMS od Vojťasa – „Vyrážame, skúsime vás dobehnúť.“ Čo?! No to sú blázni. Vojťas s Katkou asi vôbec netušia, že my sme niekoľko sto metrov za nimi. Pokúšal som sa im rýchlo dovolať, ale zbytočne. Ich mobil už bol vypnutý. K hati sa rozbehol Komando a tuším aj Lenka a keď ich zazreli na druhom brehu, začali na nich kričať a mávať. Našťastie si ich všimli. Ostatní sme sa v kľude pobalili a stretli sa pri hati. Ako sme sa ráno dozvedeli, to Zuzkine oko bolo len riadne udreté, stále slzilo a bolo citlivé na svetlo. Po včerajšom dramatickom úseku s dvoma cvaknutiami a prebdenej noci strávenej na pohotovosti už Zuzka nemala náladu na splav a chcela to skončiť v Šalkovej. Dala sa však presvedčiť aspoň po Vlkanovú, hoci vyzerala ako Žižka - s papierovou vreckovkou cez oko a tmavými slnečnými okuliarami. Konečne sa po včerajšom sychravom dni oteplilo a nálada, napriek včerajším zraneniam, bola o to lepšia. Vzájomne sme si pomohli pri prenášaní lodí cez hať a tak rýchlejšie zdolali ďalšiu prekážku bez ujmy na zdraví, rovnako ako neďaleké perejky. Hron sa veselo vinul krajinou až do Vlkanovej, kde to Janči so Zuzkou nadobro skoncovali. Odvoz lode späť do požičovne bol vopred dohodnutý. Tak ahoj! Ináč, pred nami kúpele Sliač a v žalúdku vymetené. Vylodili sme sa, ale márne. V Sliači majú iba tie kúpele, ale žiadnu reštauráciu IV cenovej, otvorené potraviny, večierku ani krčmu s jedlom v okruhu 3 kilometrov. Skúšali sme hlad zahnať v neďalekej cukrárni, ale po krémeši, karamelovej kocke a smotanovo-ovocnej roláde so sladkým kapučínom sa dvíhala nielen hladina cukru. Podľa hesla „Máme chutí na výber“ sme sa presunuli po rieke až do Zvolena. Až teraz som pochopil, k čomu sú dobré hypermarkety, otvorené nonstop a teda aj v sobotu poobede. Grilované kuriatko a opekané zemiaky vo vkusnom mastnom papierovom vrecúšku s umelohmotným príborom chutí vynikajúco. Doplnili sme aj zásoby jedla a pitia na posledný večer a chvíľu sa zdržali na brehu, vystavení obdivu okoloidúceho malomeštiackeho ľudu. Ten nás očumoval aj pri prenášaní lodí cez nekonečne dlhú Zvolenskú hať. Vyčerpaní, s vyťahanými rukami až po kolená, sme nasadli do lodiek a nechali sa unášať prúdom. Už sme sa začali obzerať po vhodnom táborisku. Pár kilometrov pod haťou sme jedno objavili. Pripravené ohnisko a nachystané drevo prilákali našu pozornosť. Netrvalo dlho a na pľaci vyrástlo zopár stanov. Skupina hladných odišla na prieskum okolia za účelom objaviť krčmu a zaujať strategické pozície, druhá skupina ostala strážiť základný tábor. Nečakane sa brutálne rozpršalo. Rýchlo sme poschovávali niekoho vyzuté topánky a rozvešané prepotené veci a iné nechutnosti do stanov, barelov a pod prevrátené lode. Rozžeravená pahreba hádam vydrží nápor vody. Dlhú chvíľu sme si krátili v najväčšom Milanovom stane rodinného typu. Pri fľaši Fernetu sme si ani nevšimli, kedy prestalo pršať. Už dorazili najedení prieskumníci. Ostatní sme si dačo opiekli na ohníku, ktorého plamene plápolali do nočnej oblohy. Predebatovali sa rôzne témy, od konzumného spôsobu života až po ekologický systém Vysokých Tatier a išlo sa spať.

Deň 3. (nedeľa)

Slnko vyhnalo všetkých bohatierov zo stanov okrem Milana, ktorý takmer zaspal hromadný odchod. Niektorí začali javiť známky popálenín prvého či druhého stupňa zo včerajšieho slnečného dňa. Slnko je sviňa. Odchádzame. Po prúde je altánok s prameňom pitnej vody. Pristavili sme sa a načerpali. Ďalej po prúde je to pohoda lesná. Okolo obeda sme došli do Hronskej Dúbravy. Tu sa pred nami vylodili Česi, ktorých sme stretli v Sliači. Prezradili jedinú otvorenú reštauráciu na železničnej stanici. Niet nad prihriaty mrazený polotovar v tvare vyprážaného syra a k tomu čapované rezané pivo. Situáciu sme zhodnotili tak, že budeme radi, ak vôbec doplávame do Žiaru nad Hronom a nieto ešte do Hliníku, ako sme pôvodne plánovali. Slnko stále pieklo, čas nesúril, a tak sme sa pospájali do katamaranu. Občas bolo treba preveriť, či neplávame proti prúdu. Taký to bol silný prúd. Pri poslednej zatáčke pod Šášovským hradom sa rieka zúžila a nabrala rýchlosť. Scenéria s hradným bralom bola na záver splavu ako čerešnička na torte. S úsmevom na perách a s pľuzgiermi na rukách pristávame na brehu. Posledná lodička s Katkou a Vojťasom končí vo vlnách slnkom zaliateho Hrona. To nič netušiaca Katka absolvovala tradičný krst novopečeného absolventa bohatierskej etapy. Neďaleký bufet poskytol vhodný priestor na usušenie vecí. V Žiari sme sa rozlúčili a rozišli hviezdicovým spôsobom na všetky svetové strany.

P.S.:
Hron je síce Hron, ale Vltava je Vltava.

René