2013 Medvedia roklina

...pred slávnostnými červenými tribúnami, do prasknutia obsadenými významnými súdruhmi z mestského národného výboru komunistickej strany Československa, sa v ucelenom šíku z belasých košieľok a priliehavých tmavomodrých sukničiek zo 100% východonemeckého nylonu presúšajú pionierky. Svojou pravicou, hrdo zdvihnutou pred pubertálnym spoteným čelom, zdravia všetok proletariát. Za búrlivého pokriku „Nech žije Ka-es-čé! Nech žije prvý máj!“ a nasledovaní smradľavým alegorickým traktorom s kymácajúcou sa bustou Klementa Gottwalda či Lenina sa sprievod nútene presunul na Námestie slobody. Trepotalky, mávatká, krepové skladacie kvety, plagáty vodcov na drevených paličkách, v oknách panelákov vlajúce československé a sovietske zástavy. Zemský raj to na pohľad. To musel závidieť nejeden kapitalistický imperialista spoza našej železnej opony, obohnanej železným drôtom a napustenej socialistickým prúdom vyrobeným v atómovej elektrárni, postavenej podľa sovietskeho černobyľského vzoru. Oslávme sviatok práce prácou... Keby to vtedy súdruhovia tušili, že stačí „pár“ rokov a sviatok práce bude jeho porobený národ oslavovať výletmi do kapitalistického zahraničia a na vycestovanie nebude nutný ani cestovný pas a ani zmenáreň. Zažil som prvomájové sprievody a zažil som zahraničné výlety. Moja druhá voľba je preto jasná a logická. Vojťas prišiel s návrhom s deckami preliezť výhľadovú roklinu s vodopádmi v rakúskom Mixnitze a tak osláviť sviatok práce.

Roklina sa nachádza v pohorí Ostalpen a je v skale vyrezaná hučiacou riavou. Roklina bola pre turistický ruch prvý raz sprístupnená pred viac ako sto rokmi a v roku 1978 bola vyhlásená za prírodnú pamiatku. Dodnes sú v nej zakázané akékoľvek horolezecké aktivity. Systém drevených rebríkov a lávok bol vybudovaný v roku 1901. Od roku 1948 sa o údržbu turistického chodníka starajú členovia Alpenclubs, konkrétne sekcia Mixnitz des Österreichischen Alpenvereines. V roku 1997 sa roklinou prehnala obrovská búrka, ktorá zničila väčšinu lávok a rebríkov. Našťastie členovia klubu trasu opravili počas niekoľkých rokov. Na niektorých miestach je vidieť torzá kovových rebríkov a konzoly v skalách, ktorými si pracovníci pri oprave pomáhali. V rokline sa nachádza 49 drevených rebríkov a 115 drevených lávok a mostíkov s počtom 2900 stupienkov, celkovo na dĺžke 1400 m. Prevýšenie v rokline je 450 m – vstup sa nachádza vo výške 750 m a východ z rokliny vo výške 1200 m. Otvorená je od 1. mája do 30. októbra. Do rokliny sa vstupuje približne po hodine cesty od parkoviska. Srdciari a obéznejší ľudkovia by preto absolvovanie trasy mali dvakrát zvážiť.

Vojťas s Borisom a deťmi vyrazili hodinu pred nami. Ja so Zdenkou, Riškom a Didi sme sa cestou zastavili u Alenky, ktorá bola nútená ostať doma s tromi deťmi, a tak nám aspoň posunula diaľničnú známku. O dve aj štvrť hodiny cestovania sme dorazili na parkovisko, ktorým je upravená lúka nad dedinkou Mixnitz. Z neho vedie širšia lesná šotolinová cesta so svižným stúpaním a výhľadmi na okolité skalné steny. O pár desiatok metrov sme nečakane vpadli do šuškovej paľby vedenej Elou, Tonkom a Andrejom. To deti útočili na Vojťasa a Borisa a čochvíľa aj na nás. Posilnení pivom sme vyrazili. Po chvíli stúpania si decká spomenuli, že v aute nechali foťáky a tak si štart zopakovali. Ostatní sa zatiaľ kochali vejárovitými vodopádmi, miestami pripomínajúcimi Plitvické jazerá. Prvé fotografie nenechali na seba dlho čakať. Na drevenom moste ponad rieku a s pozadím vodopádu sa hemžili pózy všetkého druhu. Cesta naberala na strmosti a tak začala odkrývať výhľady cez rednúci lesný porast. Pri jednom z výhľadov sme si odpočinuli a čiastočne uspokojili vyhladnuté brušká. Na konci cesty stála chatka, v chatke okienko, v okienku teta, pred tetou ruka, v ruke vstupenky. Za pár eur nás pustila cez drevený plot, za ktorým nasledoval úzky chodník. O chíľu sme stáli pri prvom rebríku. Ešte 163 takých rebríkov a sme na vrchu. Príkladne postavené a zabezpečené drevené konštrukcie a číslované rebríky, miestami podopreté železnými koľajnicami s „I“ profilom, dávali pocit bezpečia a istoty pri stúpaní nahor. Hukot riavy prvého najväčšieho vodopádu, sprevádzaný chladivým vlhkým vetrom, dávali odpoveď na nevyslovenú otázku „Kto je tu pánom?“. Dav ľudí, poháňaný túžbou vidieť viac, sa pomaly presúval rebríkmi a otáčal zrak zo strany na stranu, ako sa vrtia prázdne fľaše na plniacej linke v Plzneňskom pivovare. Krátke pristavenie pri vodopáde spôsobilo okamžitú zápchu. Našťastie naše najmenšie decká Peťko, Riško a Andrejko pochod roklinou statočne zvládali. Od chaty Bergwachthütte to bolo už len 64 rebríkov s miernejším stúpaním. Po zdolaní posledného rebríka nás lesná cesta doviedla k chate Steirischer Jokl. Čas obeda – polievka, pivko, kávička a slniečko k tomu. Po osviežení sme sa pokúsili o zostup k parkovisku po červenej značke, no pre časovú náročnosť, unavenosť detí a hroziace búrky z tepla sme sa po čase otočili a zvolili radšej štandardnú zostupovku. Miestami až prudké klesanie dalo zabrať najmä našim kolenám a kĺbom. Zaprášené nohy sme si umyli v studenom potoku, nasadli do áut a unavení vyrazili domov, do blížiacej sa tmy.

René