2004 Ročník 27

Deň 1. (piatok)

Ktosi raz povedal, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Myslím, že mal pravdu, pretože na pochod som sa chystal už po šiesty raz. Takmer sa mi podarilo presvedčiť kamarátovu priateľku Jarmilku, aby išla, nech aj bez neho. Vyzeralo to s ňou nádejne, ale zákerná choroba ju skosila ešte skôr, ako by to urobilo 60 kilometrov pochodu. No tak nič, sám určite nepôjdem, iní sa mi nenahlásili a Emo opäť nepotvrdil svoju účasť, respektíve potvrdil svoju neúčasť. Neviem, ako by to celé skončilo, keby som nedostal ten rozhodujúci mail, samozrejme od koho iného ako od Komanda. Sám sa čudoval, že chce ísť, no ani on to nebol schopný racionálne zdôvodniť, že prečo. Na pochod sa ešte namotal Dancúľ. Komando s Alenkou nás vyzdvihli vo Vrútkach a autom sme sa pokúsili stihnúť posledný vlak z Košíc do Krompách. Tento plán nám samozrejme nevyšiel len o necelých 10 minút, a tak vysunutá spojka, Komandov kolega z Košíc, nám ukázal bezpečné miesto na parkovanie v areáli Jumbo centra a odviezol svojim autom do Krompách. Stanica prázdna, stanica pustá, hala zatvorená, nikde ani človiečika, len stará výhybka škrípala do tmy. Potešili sme sa, že sa snáď pochod nekoná, keď sa zrazu Komandovi podarilo preniknúť do budovy cez vchod pre zamestnancov. Aké bolo naše prekvapenie, keď otvorila Mariačka, ktorá vedela o našej možnej účasti a čakala nás. Rýchlo sme sa vyložili z auta a zaujali stabilizované polohy v spacákoch. Akurát odbila polnoc.

Deň 2. (sobota)

Ráno je múdrejšie večerať, no ani na večeru neostal čas, nieto ešte na raňajky. Ležérne sme sa začali baliť. Vedeli sme, že keby tu bol Emo, bol by určite posledný, ale keďže vždy všetko stíhal spoločne s nami, upokojili sme sa. Mariačka nám zverila kľúče a ako poslední sme miestnosť aj zatvorili. Na štarte v hale sme podozrivo jediní, len traja organizátori ponúkali čaj a jogurt. My snáď ten hlavný pelotón nikdy nezastihneme! Vyrazili sme o 5:28. Včera po ceste veru aj popršalo a tak dúfame, že dnes nezmokneme. Zatiaľ tomu nič nenasvedčovalo. Prvú prekážku v podobe zjazdovky na Plejsy sme zdolali v pomerne krátkom čase a nalačno. Nad hustou hmlou a tmavým lesom začalo svitať. V drevenom altánku sme rozložili jedlo, spotené veci, ponožky a suché veci na prezlečenie. Slnko sa opieralo do teplomera, ale ten sa nenechal oklamať a ukazoval si stále svojich konštantných 13 stupňov. Komando, prezlečený do modrých krátkych elasťákov a bohatierskeho trička, nedbal na jeho varovanie a silným horúcim dychom nám spravil krásnych letných 28 stupňov. Noha svižne míňala nohu a hrebeň pomaly začal klesať až do Gelnice. Dancúľov mobil náhle zazvonil. To Dominik so ženou Dankou a malou Dominikou práve dosiahli chatu Plejsy a ozvali sa nám. Bolo však jasné, že sa už nestretneme, keďže končia v Gelnici. Hneď za mostom ponad jednokoľajku, popri starej obývanej plechovo-drevenej rómskej búde s novým satelitom, začína príjemné strmé stúpanie až ku chate Erika. Slnko sa do nás poriadne oprelo a tak nezaškodilo poriadne sa namazať detským krémom na opaľovanie nezistenej konzistencie a bielo-fialovo-modrej farby. Tohto roku sme dosiahli cestou ku chate nádherný medzičas. Veľkú časovú rezervu sme ihneď vyplytvali na hranolky so syrom, zemiakové placky a samozrejme vychladené pivo. Trocha sa zozimilo. V diaľke sa zhromaždili bohatierske mračná plné vody. Začali sme klesať ku chate Lajoška. Cesta veselo ubiehala, no chata v nedohľadne. Zvukovú kulisu dopĺňal silnejúci vietor a temné hrmenie. Takmer to vyzeralo, že sa dážď na nás poriadne vyzúri, našťastie chýbalo len necelých 100 metrov ku chate a po krátkom šprinte sme boli v suchu. Pri teplej polievke, lángošoch s cesnakom a pivom sme prečkali lokálne prehánky alebo búrky. Chata bola plná roztopašných detí, poobliekaných v pestrofarebných pršiplášťoch ázijskej výroby. Nejako sa nechcelo ísť ďalej, aj pršať prestalo, ale my dlho nič. Napokon predsa len. Za chatou sme uprostred lesa na rázcestí narazili na podivne vyzerajúcu uzavretú cestnú rampu. Váhali sme, kade ďalej, ale túžba poznania zvíťazila nad pochybovačnosťou. Pre istotu sme rampu otvorili a zatarasili tú druhú cestu, čím sme o správnej voľbe smeru už úplne prestali pochybovať. Do cieľa pri vodnej nádrži Ružín sme došli aj bez použitia techniky chôdze známej ako „strojčekovanie“ už o 18:52. Neuveriteľné je, že sme neboli poslední a že sme stihli aj záverečnú tombolu. Kapustnica, čaj, litrovka rumu na sekeru a zábavné spoločenské hry všetkého druhu dotvorili atmosféru pokojného večera. Požičaná gitara zahrala bohatiersku hymnu aj Ptáka Loskutáka. Komando s Alenkou zaľahli skôr, ja s Dancúľom sme ešte ostali spievať a hrať v kolektíve košických turistov. O druhej nadránom začalo pršať a tak sme sa uchýlili do chatky a prespali v duchnách.

Deň 3. (nedeľa)

Ráno sme sa všetci zhodli v tom, že tohtoročná šesťdesiatka bola absolútne v pohode a že sa jej určite ešte niekedy zúčastníme.

René