2005 Ročník 28

Deň 1. (piatok)

Nevedno, snáď láskou k horám a pálivému pocitu v nohách sa človek vracia na miesta, ktoré tak dôverne pozná. Nie je tomu inak ani v prípade ďalšieho pokračovania S/M pochodu z Krompách do Košíc. Aj Mariačka sa mi ozvala, že sa termín nezadržateľne blíži. Okrem mňa a Alenky s Komandom prejavila po dlhšej odmlke záujem aj Zdenka a Dominik. Ten niekoľko posledných ročníkov absolvoval detskú 30 km trasu spolu s rodinkou. So Zdenkou sme vyrazili v piatok večer z Vrútok, kde sme nechali auto. Komandovci dofičali do Košíc autom a odtiaľ vlakom do Krompách. Stretli sme sa vo vlaku, pár zastávok pred Krompachmi. Na peróne nás čakal výpravca, aby nás nasmeroval do nám dobre známej nocľahárne v staničných priestoroch. Účasť bola hojná, my štyria, jeden organizátor a dvaja mladí Maďari, ale tým sme nerozumeli ani slovo. Organizátor nás počastoval domácou, tak aj my jeho kúpeným Fernetom. Posťažovali sme si na klesajúcu účasť, dopili fľašu a išli spať okolo jednej ráno.

Deň 2. (sobota)

Moc sme nepospali, budíček o piatej by zabil aj koňa. Ranný vlak priniesol so sebou aj Mariačku. Krátko sme sa zvítali a už bežala ďalej. V kľude sme zjedli jogurty, vypili čaj a vyrazili do ulíc spiaceho mesta. Prvý nástup na plejsy je najlepšie absolvovať nalačno. S tepom okolo 210 prichádzame k altánku. Dominik prišiel až druhým vlakom, a tak vyštartoval zo stanice s hodinovým meškaním. Keď sme v altánku dojedali raňajky, dostihol nás spolu so svojím susedom. Po dlhej dobe bola chata Plejsy otvorená a dokonca predávali čaj a nejaké občerstvenie. Z Plejsov po hrebeni to išlo pomerne rýchlo. Trasu každý pozná a tak sa nemohlo stať, že by niekto poblúdil. Komandovci si ešte odskočili doplniť stravu do neďalekých potravín a mohli sme vyraziť. Hneď za Gelnicou začína stúpanie. Míňame hlúčik pracujúcich Rómov, ktorí sa snažia do jednej pojazdnej Škody 120 natlačiť vnútornosti druhej, už nepojazdnej Škody 120. Kompresný pomer odhadujem na 1 ku 3. Celý deň bolo pomerne chladno. Cesta k druhej výškovej prémii, teda k chate Erike, prebieha spontánne až samovoľne. Nohy sa pravidelne striedajú bez ďalšieho napomínania. To nie je možné - chata Erika opäť nefunguje, no aspoň je ohodená v novom šate a vymaľovaná ako bratislavská sociálna pracovníčka, vracajúca sa z nočnej šichty spred Slovnaftu. Máličko sme posedeli a občerstvili sa z vlastných zásob. Zima nedovolí dlhšie zdržanie. Čajovňa pod Erikou tiež nefunguje. Myšlienka na vyprážaný syr je definitívne v nenávratne. Posledná nádej pre nás je chata Lajoška. Výrazne sa ochladilo a vietor nahnal mračná nad naše hlavy. Dážď nedal na seba dlho čakať. Pršiplášť pri dobiehaní do chaty iba zavadzia. Spustila sa riadna čurga, presne ako minulý rok o tomto čase a na tom istom mieste. Objednali sme si polievky, čerstvé bryndzové pirohy, pivo a čaj. Lángoše už nerobili - chata zmenila majiteľa a s ním aj jedálny lístok. Vonku stále prší. No čo, musíme ísť ďalej. Organizátori prichystali zmenu trasy v závere. Predĺžili ju o 5 km striedavého stúpania a klesania, s množstvom lesných zákutí. Neskôr sa ukázalo, že bolo ďaleko schodnejšie a menej bolestivé ísť starou cestou. Posledné klesanie svahom, podobným lyžiarskej zjazdovke, dalo zabrať hlavne kolenám. Dominikov sused dorazil už hodinu pred nami. Komando s Alenkou sa pokúšali stihnúť autobus do Košíc, aby mohli doviezť auto do cieľa. Domino, Zdenka a ja sme sa už nepokúšali o nič. Na lúke pri Ružíne sme míňali dvoch v tráve ležiacich a trpiacich účastníkov pochodu. Vôbec nevyzerali, že dosiahnu cieľ pred polnocou. Schádzame na cestu. Do cieľa ostáva dobrá štvrťhodinka, do odchodu autobusu o pár minút menej. S Dominom sa rozbiehame. Náš šprint po práve prejdených 60 km sa však skôr podobá na chôdzu Pribilinca so zlomenou nohou. Dominik sa ponáhľa viac a tak sa mi postupne stráca z dohľadu. Za sebou mám už len ubolenú a uzimenú Zdenku. Tí dvaja z lúky stále v nedohľadne. Míňa ma autobus evidentne so šesťdesiatnikmi. Na rázcestie, kde nastupovali do autobusu, prichádzam až po 2 minútach. Čakám Zdenku. Zatiaľ vediem debatu s z krovia sa vynorivším poloprítomným organizátorom. Ponosujem si na tohtoročnú zimu. Spomína, ako raz robili akciu na záchranu vyčerpaného účastníka pochodu, ktorého v máji zaskočilo 20 cm snehu na Erike. Vtedy sa mi matne vynoril obraz tých dvoch na lúke a až na ten sneh mi ostatné príznaky vyčerpania sedeli. Naznačil som organizátorovi, že mám spacák len do -5 stupňov a teda by som rád prespal aj so Zdenkou v chate ako minulého roku. Zdenku som opatrne dotiahol za ruku až do cieľa, kde nás nikto nečakal. Zima zahnala všetkých domov a do chát. Dávam organizátorke lístok na kapustnicu. Zdenku chytá triaška, akoby sa tešila na darček od mobilného operátora. Objednávam teda ešte dva horúce čaje. Pobrali sme sa do chaty, prezliekli do suchého a zaspali. Komando s Alenkou dorazili autom do cieľa. Všade tma a my nikde. Akurát našli tých dvoch z lúky, ako sa domáhali kapustnice. To mohlo byť okolo 22:00, takmer dve hodiny po našom príchode. V chate sa našlo miesto aj pre Alenku a Komanda, a tak nebolo treba rozkladať stany a mrznúť von.

Deň 3. (nedeľa)

Konečne vyspatí a oddýchnutí! Slniečko pichalo do očí a tak hrialo, že sa až nechcelo veriť, aká bola včera zima. Od organizátorov dostávame prepravku jogurtov, syrov a tofu, čo nezjedli účastníci. Ešte sme sa s každým osobne rozlúčili, sadli do auta a uháňali na opačný koniec republiky.

René