BT ’05

Deň 1. (štvrtok)

Presnosť je výsada kráľov, nie však bohatierov. Dohodnutý zraz o 17:00 pred Komandovým barákom čiastočne zlyhal. Z neďalekej zastávky včas docupitali prvoúčastnícky Didi a Janka. Ja so Zdenkou sme tam boli tiež. Komando s Alenkou dofičali chvíľu po nás. Čakalo sa na Jarku a Rasťa, ktorí svoju účasť na bohatierskej akcii už niekoľkokrát odložili. Posledný telefonát s nimi vyvrátil všetky pochybnosti. Prvé auto Vydra1 s obsadením (strojvedúci Komando, navigátor Alenka, prísediace Didi a Zdenka) vyráža o 17:45. Druhý prenosový voz Vydra2 (strojvedúci René, navigátor Rasťo, prísediace Janka a Jarka) s menším oneskorením z dôvodu čerpania pohonnej hmoty a nákupu Jarkinho pršiplášťa do prípadnej nepohody. Konečne opúšťame Bratislavu - smer Majdalena v Čechách. Cestou sme sa už nikde nezastavovali, ak neberiem do úvahy malú cikpauzu s močením do rybníka, či blúdenie okolo kruhového objazdu so súsoším kaprov v Třeboni. Už sa začalo stmievať, keď sme prešli celou dlhokánskou Majdalenou, a kemp nikde. Na konci dediny sme sa otočili a opýtali na cestu náhodného pána venčiaceho psa. Do verejného kempu sme napokon trafili. Bolo práve 21:40. Vyhliadli sme miesto na táborenie a začali sa obzerať po Komandovcoch. Keďže mali poriadny náskok, už tam predsa museli byť! Voláme im, a keď zdvihli telefón, práve prichádzali. To nie je možné! Kde boli? Dozvedáme sa, že si dali hodinovú prestávku spojenú s večerou, zatiaľ čo my sme pojedali počas jazdy suché rožky so salámou. Doteraz sme nič nevedeli o treťom prenosovom voze (strojvedúci Tibor s deťmi Terezkou a Vikim, navigátor Yanoo so synom Vikim). O jedenástej večer prekročili hranice tábora. Stany stavali takmer hodinu pri zapnutých reflektoroch auta. Príčinou nebola neschopnosť, ale fakt, že stan bol úplne nový, viackomorový a v zloženom stave ho videli iba raz, aj to na fotografii v katalógu, ktorý však nemali so sebou. V bufete so slovenskou obsluhou, zrejme odniekiaľ z Košíc, sme si dali niečo na zvítanie starých bohatierov a nových ľudí. Pospomínali sme zážitky z akcií, až išlo chvíľami čeľuste rozdrapiť. Medzi rečou padlo aj pár neistých otázok, či niekto z nás našiel alebo videl rieku Lužnici. Zajtra začína splav a niekde sa treba nalodiť, no po rieke ani stopy. Niečo po polnoci zaliezame do stanov a zaspávame.

Deň 2. (piatok)

Na svitaní sme našli rieku! Bola pár metrov za bufetom, ale my sme sa včera dostali len po bufet. Ráno o deviatej prišlo z požičovne 7 kánoí typu Vydra, no namiesto 14 barelov na batožinu nám dodali len 8. Zrejme komunikačný šum (ale skôr neschopnosť požičovne) spôsobil toto nepríjemne nedorozumenie. Nedali nám ani náhradné vodácke vrecia, iba akési igelity, svojim tvarom nápadne pripomínajúce vrecia do odpadkových košov. No nič, musíme sa pobaliť tak, aby hlavne spacáky a veci na spanie boli v bareloch, ostatné dáme do našich prinesených igelitových vriec. Netrvali by sme na tých bareloch, keby k nám bolo počasie viac naklonené. Ráno bola zima a zatiahnutá obloha akurát na spadnutie. Všetky zbytočnosti nechávame v autách. O10:00 prišiel posledný prenosový voz (strojvedúci Vojťas, navigátor Helka, prísediaca Elka, ale skôr ležiaca a spiaca). Balenie trvalo až do 11:30, kedy prvá loď sadla na hladinu.

Vydra 1 Alenka, Komando
Vydra 2 Zdenka, René
Vydra 3 Didi, Janka
Vydra 4 Jarka, Rasťo
Vydra 5 Yanoo, Viki
Vydra 6 Tibor, Terezka, Viki
Vydra 7 Vojťas, Hela, Ela

Ešte pár pokynov pre nových o riadení loďky a už sa to začalo. Vitajte na palube potápajúceho sa parníka. Nik sa necvakol, ale pár neriadených otočiek v strede rieky a polámané steblá tráv pri brehoch hovorili za všetko. Lužnice nie je rýchla ani hlboká, zato však tečie hustým porastom a meandrami na každom kroku pripomína jazdu v aquaparku, s imitáciou dažďového pralesu. Pri prvom prenášaní hate Rozvodí sa rozhodujeme, ktorým ramenom pôjdeme. Nové usmernené a vyrovnané rameno má dostatok vody, je však menej záživné. Staré koryto naopak vedie divočinou národnej prírodnej rezervácie, no hrozí uviaznutie na plytčine. Keď bude pršať, vody bude dosť, a na bohatierke vždy prší. Volíme starú cestu. Nádhera!

Po ceste všetkým vyhladlo. Mierne popŕcha. Zakotvili sme pod mostom v Staré Hlíně o 16:25, ktorý informoval o neďalekej reštaurácii. Každý si dal, na čo mal chuť. Zahrial čaj s rumom, polievka, hlavný chod, palacinky, nejaké to pivo. Skrátka sa jedlo a pilo, len aby sa čo najviac oddialil odchod do zimy a neprestávajúceho dažďa. O 18:00 už musíme vyraziť. Rieka je v prírodnej rezervácii Výtopa Rožmberka pomalšia a dáva tušiť, čo bude nasledovať. Za najväčšieho dažďa a protivetru sme vplávali do najväčšieho českého rybníka Rožmberk. Jeho hladina pripomínala rozbúrené more. Druhý breh v nedohľadne a na ňom akási biela budova. Ideme k nej, hádam to bude stavidlo. Dva a pol kilometra sa každá vydra pasovala s prírodnými živlami ako vedela. Kto si myslí, že tým trápenie skončilo, je na omyle. Prenášanie naložených lodiek cez hradný múr so sklonom snáď 60 stupňov a do výšky 6,2 metra a ich následné spúšťanie pod rovnakým uhlom po šmykľavej premoknutej tráve na ešte nižšie položenú hladinu bolo poriadne náročné. Do dedinky Lužnice prichádzame o 20:30. Trvá hodinu, kým sú postavené všetky stany a lode vytiahnuté na breh, vyčistené a poprevracané. V Kiosku stihneme posledný horúci čaj, instantnú polievku a nejaké to pivko. Záverečná o desiatej naštvala nejedného vodáka. Prinesené zásoby padli vhod – najprv Komandova whisky, potom moja domáca pálená od Vendelína Rozenberga z Prochota, preslávená na minuloročnom splave Hrona. Yanoo skúšal dochutiť domácu pálenú sušenou slivkou, natlačenou do plastovej fľaše. Problém nastal pri jej vyberaní. Po rozrezaní fľaše mu spadla na zem medzi kamienky. To mu zjavne nevadilo a tak ju pochrúmal. Už sme nemali čo piť, a zima stále viac útočila na naše kríže. Medzitým sa Tibor vybral s blikajúcou čelovkou na hlave pozrieť posádku odstaveného auta, zrejme niekoho z obsluhy bufetu, ktorú sme naposledy videli nasadať. Nikto z nás však nepostrehol, kedy z auta odišli, a tak sme tŕpli, či ich Tibor nevymákne v tom najlepšom. Mal prichystanú výhovorku, že keby dačo, tak je hľadač drahých kovov. Posledný z nápadov, ako sa dostať k alkoholu, bol nočný pochod na benzínovú pumpu. Zima nad nami našťastie zvíťazila a okolo 01:00 ráno zahnala do spacákov.

Deň 3. (sobota)

Podaktorí vstali už o 8:00. Obloha ešte horšia ako včera. Kým sa všetci naraňajkovali pred Kioskom, začalo opäť popŕchať. Ešte o pol jedenástej nebolo jasné, kedy vyrazíme. Nebola chuť baliť stany za dažďa. Napoludnie naloďujeme. Stôl a lavičky uprostred rieky lákali zvedavých. Ešte pár fotografií do rodinného albumu a... a do paže. Tiborovi spadol foťák do vody, keď pomáhal deckám pri nastupovaní. Prvý jez Tájek dnešného dňa prenášame, rovnako druhý Klapkový jez Klec. Celkom nám vyhladlo, no nakoľko sme minuli krčmičku o pár sto metrov, pokračujeme ďalej po prúde. Tretí jez Val nás znova prinútil preniesť všetky lode. Tmavé mračno sa zastavilo práve nad jezom, chvíľu nás pozorovalo a bez váhania vyvrhlo zo seba všetok svoj obsah. Lode na brehu naberali do seba dažďovú vodu. Zhromaždili sme sa pod stromom, aby sme prečkali lejak. O chvíľu prestalo pršať. Slnko sa oprelo do chrbtov a vysušilo premočené veci. Žalúdok sa ozýva stále razantnejšie. Zabočili sme do slepého ramena a zakotvili. Stánky s občerstvením poskytli hladným pocestným smažák a zemiakové placky, servírované na bielych plastikových podnosoch. Pivko po mastnom obede zapadlo ako súkolie v stroji. Pri odchode som si všimol v Komandovej vydre čierneho pasažiera. Dospelý chlap v rokoch a v civilnom oblečení poprosil, či by ho nezviezli do stredu rieky – vraj tam má poriadnu rybu chytenú na háčik. Famóznymi pohybmi rúk naznačoval jej veľkosť, ako to rybári majú vo zvyku. Nejaká pani na brehu držala udicu, zatiaľ čo on sa snažil vytiahnuť úlovok. Loďka sa kymácala a hrozilo prevrhnutie všetkých troch. Napokon pán sám pochopil, že ich ohrozuje a sám skočil oblečený do vody. Evidentne sa nejednalo o rybu. Zrejme sa háčik zachytil o niečo neživé na dne rieky. Pán však nezabudol poznamenať, že „jakou tá ryba měla kebuli“. Voda nás pomaly unášala do Veselí nad Lužnicí, kde sa spája staré koryto rieky s novým. Po ceste sme míňali unikátny vor z pospájaných duší z traktora, na nich pripevnené drevené palety, nechýbali stoličky, sud piva a gitara. Posádka plavidla javila známky spoločenskej únavy. O 19:30 sme vplávali do Veselí, celí a veselí. Vysoká hladina vody pred poslednou haťou sa takmer dotýkala mostu. Do táboriska to bolo cez ulicu nepríjemných pár desiatok metrov, tak sme ho radšej zaľahnutí podplávali. Posúvali sme sa pritom rukami. Vylodenie cez jediné úzke schody, trčiace z brehu a zjavne neslúžiace na tento účel, zabralo temer hodinu. Mestečko Veselí so svojim kultúrnym domom dávalo tušiť slušnú reštauráciu s teplou večerou. Postupne sme obsadili lokál. Pikantný kapor, krvavý biftek, morčacie závitky s oblohou, palacinky – to je len časť z toho, čo sa napratalo do bohatierskych žalúdkov. Zaslúžene. Po dobrej večeri sme sa presunuli do tábora. V blízkej „hospode“ vyhrávala hudba. Podaktorí zaľahli spať. Pár nás odišlo ešte na jedno pivko. Predsa, bola to posledná noc. A keď posledná, tak po pive prišla na rad kapurková slivovička. No veru, dobrá bola. Po nej prišli ešte dve. Sympatická čašníčka však prišla so smutnou správou – vraj sme im vypili všetku slivovicu. Komando pozrel do nápojového lístka a prvá v abecede bola tequilla. Vo vedľajšej miestnosti sa rozbiehala karaoke zábava, ale aj v našej to začalo vrieť. Tuším po tretej tequille sme sa presunuli bližšie k hraciemu automatu a mikrofónu, aby sme to tým Čechom ukázali. Dali sme pár slovenských piesní, prešli sme aj na české. A čašníčka nosila tequillu jednu za druhou. Pojem o čase bol v nedohľadne. Soľničku a citrón už nikto nehľadal. Lokál sa menil na tancujúcich a spievajúcich bohatierov. Prebrali sme sa pri platení účtu nadránom o 3:17. Minuli sme okolo 3460,- korún českých. Finančnú zbierku vykonali Alenka a Zdenka. Menší problém nastal pri ťahaní Yanooa z lokálu. Tomu stále nebolo niečo jasné a pocit, že ho majiteľ obabral pri vzájomnom pozývaní o peniaze, mu takmer nedal spať. Už sme všetci zaliezli do stanov za osobnej asistencie Alenky a Zdenky, no Yanoo opäť vstal a išiel to riešiť. O chvíľu ho Alenka spacifikovala a na čas bol pokoj. Vtom prišla Yanoovi SMS správa od bohatierov Tibora a Lenky, že sa im narodil prvorodený syn Richard. Opäť vstal a spolu s Komandom to chceli ísť osláviť. To už Zdenka nevydržala s nervami a z duše k nim prehovorila. Obaja bez slova zaľahli do stanov a do rána bol pokoj.

Deň 4. (nedeľa)

Vstali sme o 9:30. Bolo to najťažšie ráno celého splavu. Pri bufete, s nakladaným Hermelínom, zavináčom a pečenou klobásou v ruke, si rozprávame polnočné zážitky. Málokomu sa chce pokračovať po prebdenej noci. Pred nami bola posledná etapa. Autá sme nechali v Majdalene, a tak posledný možný vlak týmto smerom musíme stoj čo stoj stihnúť. Posledná loďka sa od brehu odrazila o 12:05. Slniečko pripekalo a svojim teplom rozprúdilo v žilách posledné zvyšky alkoholu. Yanoo chvíľami, počas pádlovania, podliehal mikrospánku, Helka si poriešila svoju žalúdočnú ťažobu ešte na brehu, skrátka pohoda vodná. Po dvoch hodinách sme pristáli v Dráchove. Všetky ženy, deti a pár chlapov ostávajú baliť veci a nakladať lode. Ja s Tiborom, Komandom a Vojťasom bežíme na vzdialenú vlakovú stanicu, smer Veselí nad Lužnicí. Tam o 15:00, po 15 minútach čakania, prestupujeme na prípoj do Majdaleny. Pri spiatočnej ceste vlakom si človek uvedomí každý poctivo odpádlovaný kilometer po kľukatej, ale nádhernej Lužnici. Autami sme spoločne došli späť do Dráchova. Ostatní, už najedení, čakali na nás. Dali sme si teplý obed a nejakú sladkosť, popratali bágle do áut a unavení, no s úsmevom na perách, si sľúbili zopakovanie splavu budúci rok.

René