BT ’06

Splav (11.8.-15.8.2006)

Deň 1. (piatok)

A bolo leto... a my bohatieri sme sa už nevedeli dočkať, kedy už konečne nasadneme do člnov. Trvalo nám to dosť dlho, kým sme doladili zostavy, dohodli sa konečne na termíne a vlastne aj kam sa pôjde. A to musím povedať, že ten termín sme prekladali statočne. Nakoniec naša Zdenka zarezervovala lodičky a nás čakala Otava - dravá to rieka. Jedenásty august bol práve deň, keď poobede vyrážali prvé posádky. Janči, Tibor, Petrík, Potkan a decká (obaja Vikovci), druhú posádku tvoril Voťas s Elou (najmladší člen bohatierov), a Alenka s Komandom. Renčo, Zdenka, Emil a ja sme vyrážali z Bratislavy práve včas, aby sme náhodou na miesto, stanovené ako naša prvá nocľaháreň, nedorazili skôr ako pred polnocou. To sa nám aj podarilo, chvalabohu, že sme mali čo v aute jesť. Vodácke táborisko Sušice – nádraží, to bolo miesto, kam dorazila posledná posádka práve včas o 01:30 skoro nadránom. Verím, že nás už všetci očakávali, a ako ináč, čakali nás už aj s dobrou náladou, proste pri vode je vždy chladno, tak sa človek musí trošíčku zohriať. No musím povedať, že sme prišli práve v tom najlepšom. Tibor totiž rozprával poviedky z Chorvátska. Posádky, ktoré dorazili skôr, si to vypočuli už niekoľkýkrát. A to sme ešte nevedeli, že to čaká aj nás. Stany stali, pomaly začínalo svitať, takže bol najvyšší čas zaliezť do stanov a trošku si pospať, veď na druhý deň nás čakal splav.

Deň 2. (sobota)

A bolo tu ráno, slniečko nikde, ale nám to vôbec neprekážalo. Tešili sme sa, že nám dovezú lodičky. Lode dorazili, barely, vesty, proste všetko. Raňajky pri aute - chlieb, paštéta, paprika, tým sme sa snažili zasýtiť naše brušká. A poniektorým sa ušiel Elkin čajík. A aby som nezabudla, dorazil k nám ďalší člen posádky - Anténka. Tak a teraz už nám nič nebránilo, aby sme pospúšťali lode do rieky a nasadli ako správni bohatieri. Vyrážali sme z obce Sušice. Hneď na začiatku bolo aj pár akrobatických otočiek, alebo ako to vlastne nazvať, no napriek tomu to chalanom Petríkovi a Potkanovi išlo na prvýkrát výborne. Emil a ja sme zatiaľ nenabrali tú odvahu a priznám sa a verím, že to hovorím aj za Emila, trošku sme sa jeden druhého báli, čo vlastne môžeme jeden od druhého v člne čakať, a tak Zdenka a Renčo si nás zobrali pod svoje krídla. Júj, a aby som nezabudla, nechýbali nám fľašky s pohonnými hmotami. Splavovalo sa nám v pohode, pár perejí, viac prenášačiek – no tie nás na druhej strane poriadne posilňovali. A čo je pravda, nevedeli sme sa dočkať českých krčmičiek. A prišiel vytúžený obed (cca o 15-tej). Zakotvili sme a vystúpili vo Veľkých Hydčiciach. Boli sme tak unavení, niektorí premočení a hlavne všetci hladní. Nečudo, že sme sa posilňovali skoro 2 hodiny. A znovu sme boli v člnkoch, čakal nás Pracheňský jez a o pár metrov táborisko. V sobotu podvečer sme dorazili konečne do kempu a zakotvili sme v Horaždoviciach. Posádky boli také vyčerpané z celodenného splavovania, že sme zabudli na posádku Jančiho a Tibora, ktorí si to splavili o „pár“ metrov nižšie. Radšej nebudem ani písať, ako to bola pre nich hračka pádlovať proti prúdu. Pršalo, dážď veľmi neustupoval, no chvalabohu, že naše stany stáli, okrem posádok, ktoré som v predchádzajúcej vete spomínala. Nik by nepovedal, že v ten večer budeme mať toľko šťastia. Dvesto metrov od našich príbytkov stál Aquapark, ktorý sme si poriadne vychutnali. Malý tobogan, bazén, fontánka a perličková kúpeľ, z ktorej sme mali poriadne vyštípané oči, nám prišli tak vhod ako nič predtým. Fakt neskutočné. Bolo to skvelé, inak naplno sme využili služby, ktoré nám Aquapark ponúkal. Dokonca sme neodolali ani reštaurácii (ak to tak mám nazvať). Vhod padli teplé polievočky, palacinky, cestoviny, šalát, hlavne Tiborovi, ktorý dojedal šalátové listy z Komandovej misky. Opozdilci, ktorí sa do bazénu dostali trošku neskôr, skoro ostali hladní, no čašníčku prehovoril šarm Jančiho a Tibora (nechcem lichotiť, ale naozaj sa im nedalo odolať), a tak si poniektorí zaslúžili aj pizzu. No a keďže ešte nesvitalo, tak sme si povedali, že sa ešte pred spaním vyberieme na prechádzku do mesta. Objavili sme malú pivničnú vinárničku. Dali sme si svařák s limetkou, vínko, ktoré si naši bohatieri (teda skôr Anténka) vybrali z pivnice vinárničky, až nakoniec sme sa vrátili do stanov.

Deň 3. (nedeľa)

V tento deň odišla Anténka. Zdenka sa necítila dobre, a ak sa mám priznať, sama som nevedela ako to dopadne. Nakoniec sme vyrazili ďalej splavovať Otavu. Slniečko krásne svietilo. Po hodine aktívneho splavovanie sme si dali malú pauzičku na pár fotiek. Aj modelku sme mali zaplatenú - malú Elku so Staroprameňom v ruke. Inak, aby som nezabudla, na jednom člne sme mali aj pirátsku vlajku. Vikovci ju nezabudli ani tohto roku vztýčiť. Pokochali sme sa cestou splavovania po malebných domčekoch, sem-tam bolo vidno aj nejakého vodníka. Okolo druhej nás čakal jeden jez, ktorý zdolali len tí najodvážnejší. Alenka s Komandom, Janči s Vikim a Tibor s Vikim. Tým sa zažiadalo aj zaplávať si, tak prečo odolať?! Čo je chvályhodné, aj naši nováčikovia Petrík s Potkanom nabrali odvahu a jez bezpečne splavili. Večer sme zakotvili v Strakoniciach, vybalili sa a šup-šup do mesta zohnať niečo pod zub. Najedli sme sa v jednej krčmičke, ktorú sme hľadali po celom meste a nakoniec sme našli aj skratku k táborisku. Najedli sme sa naozaj do sýtosti. Inak neviem, či si pamätáte na tú malú mačičku, ktorá sa okolo nás obšmietala v tej krčmičke.

Deň 4. (pondelok)

Na nákup, mám na mysli raňajky, sme niektorí zbehli do mesta a keď sme sa rozhodli, že v Strakoniciach strávime ešte pár hodín, okolo jednej sme sa vybrali na nádvorie hradu Strakonice. V popoludňajších hodinách sme sadli do člnov a splavovali sme ďalej. Čakal náš posledný kemp a to Štekeň. Do kempu sme dorazili vo večerných hodinách a opäť ako vždy nás trápil hlad. Našli sme takú útulnú reštauráciu, drevenú, veľmi príjemne sa v nej sedelo. Smažáky a všetky dobroty na stole, vlastne kto mal na čo chuť. S neskorým príchodom bol aj neskorý príchod do postieľok.

Deň 5. (utorok)

Toto bol deň odchodu, naše spoločné posledné raňajky, karty, a kto prehrá - pije fernet. Posledné sušenie stanov, balenie vecí a čo ako a kedy. No a zrazu sme už ani naše člny nemali. Posledná rozlúčka, bolo nám fajn, a vyrážame.

PS: Vojťas si chcel ešte skúsiť splaviť ten kúsok nad Sušicami a Komando s Alenkou neboli proti, tak s Elkou sme si na chvíľočku pospali v aute a vybrali sme sa po našich troch bohatierov do Sušíc k nášmu prvému táborisku.

A chcete vedieť, ako sa ide domov? Na cestu sa opýtajte Rena, on je odborník. Keď mu poviete „smer Bratislava“, vie presne čo robiť, čo na tom, že pôjde cez Prahu!

A nakoniec - všetci tí, čo neboli s nami, majú čo závidieť. Tí, čo boli, budú dlho spomínať a tí čo sa chystáte s nami aj toto leto, tak sa máte na čo tešiť, lebo:

• Tiborove historky z Chorvátska počuť už nebudete, ale určite bude mať iné.
• Jančiho mužský šarm a fakt poriadneho rozumného chlapa na vode, toho nestretnete len tak hocikde.
• Vojťasove odvážne kúsky a suverénnosť, pretože pádlo a čln to je jeho.
• Alenkin a Komandov príjemný humor a chuť za každú strandu... tej mali neúrekom.
• Petríkové a Potkanové obrátky vo vode a neskôr rýchle zdokonaľovanie sa.
• Emčove pádlovanie, bol to môj výborný spoločník.
• Elka, Vikovia – naše poklady, inak tí budú už o rok o trošíčku väčší.
• Zdenku, tak dobrú navigátorku a človeka, ktorý presne vie kam a prečo tam ideme.
• Rena, ktorý to vždy dá všetko dokopy a postará sa o to, aby vám z takéhoto výletu ostala aj chuť zalistovať na webe.
• a ja, ktorá toto píšem už 5. mesiac.
  
  ...to sa len tak na splave nevidí a neviete si ani predstaviť, ako vám vtedy neskutočne chutí... a nielen tekuté.

Jarka

Cyklistika (22.9.-24.9.2006)

Deň 1. (piatok)

Vláda septembra už bola na spadnutie, no napriek tomu naďalej vládlo príjemné letné počasie. Nebolo rozumné dlhšie váhať nad tým, či ísť alebo nie na bohatiersku cyklistiku. Tiborov opis príjazdovej cesty do Zákopčia u Gáborov neďaleko Čadce sa vo svojej podstate nápadne podobal na Emilov opis kolaudačnej cesty do Alžbetinho dvora, časti Miloslavov. Správny bohatier sa však vždy správne zorientuje v ľubovolnom teréne, hoci aj podľa mapy Slovenského raja. V piatok sme vyrazili z Bratislavy pomerne neskoro. Vojťas opäť raz zabudol, že má na streche auta nosič s bicyklom, a tak si to veselo našinul do garáže. Sedlovku frézovali v servise pár minút pred záverečnou. Po ceste do Žiliny sme omylom zabočili z diaľnice na Nitru, a tak si pozreli nočnú Kremnicu a Štubňu, no a cez Martin veselo do Čadce. Po ceste nám prezváňal Tibor aj Yanoo z miesta činu. Vraj je tam ohromná tma a od parkoviska je to po vertikále, takže po nás radšej prídu autom a zoberú batožinu, ak tam vôbec trafíme. O polnoci sme našli Yanoove auto zaparkované za drevenou garážou. Tma bola skutočne tmou a na oblohe plno hviezd. Prezvonili sme ich, že už sme dorazili. Kým sme dávali bicykle dole zo strechy, kdesi vysoko v hore preťali tmu dva približujúce sa kužele svetiel. Z auta povyskakovali Tibor, Yanoo, Anténka, Petrík a malý Viki. Zvítali sme sa, pripili sme si, pobrali nám batožinu, naskákali do auta a nechali nás šliapať tú vertikálu. Hore, pod dreveným prístreškom – na mieste bývalej stodoly, sme do seba hodili pár krajčekov chleba a nato zaliezli do perín. Všadeprítomná absolútna tma a hrobové ticho na človeka z mesta pôsobili takmer deprimujúco. Už aby bolo ráno.

Deň 2. (sobota)

Ráno prichystal Tibor vynikajúcu bryndzovú nátierku s čerstvou cibuľkou a Zdenka čaj. Spoločné raňajky si každý dosýta vychutnal, veď nás čakala neznáma trasa a podľa správ z kuloárov sa na nej nepredpokladali žiadne občerstvovacie chaty. Cyklofľaše s iontovými práškami zaplnila po okraj studená voda. Aj lepenie defektu, skladanie bicykla a preskakovanie švihadla patrilo k našej príprave. Prvý downhill od chaty po vertikále sme zvládli. Po ceste sme sa zastavili v najbližších potravinách, kde si každý doplnil zásoby na deň, niektorí aj na dva. Špecialitou boli Anténkine kukuričné chrumky v rodinnom balení, trčiace z ruksaku provianťáka Petríka. Za dedinou začalo prvé stúpanie, a tak si Tibor priviazal Vikiho bicykel gumeným lanom o svoj. Za necelú hodinku sme odstavili tátoše na čistinke s lavičkami. Pitný režim treba dodržiavať za každého počasia. Lesná cestička nás ďalej doviedla na neznačené rázcestie. Už tu sa rýchlejší členovia oddelili od skupiny a nereagovali na výzvu vrátiť sa, pretože boli tak ďaleko, že ju ani nemohli začuť. A tak boli privolaní mobilným telefónom. Terén trasy sa občas zavlnil a veru bolo treba niektoré úseky zosadnúť a poctivo tlačiť. Ďalšia pauza bola na pravé poludnie. Slnko ukázalo svoju letnú tvár. Voda sa rýchlo míňala a čoskoro nebolo čo piť. Situáciu zachraňovala Anténka, ktorá sa s vervou vrhla do hlbokej studne s nízkou hladinou vody, aby nám naplnila fľaše. Ostatní sme zatiaľ ležali v tráve, strážili bicykle a dojedali posledné kúsky kukuričných chrumiek. Čas pokročil a bolo sa treba pobrať. Cesta viedla zarasteným hrebeňom Javorníkov. Šípky na kríkoch dozrievali a lístie žiarilo všetkými farbami. Nezvyknuté zadky trocha omínali, ale sedadlá boli neúprosné. Po náročnom a zároveň poslednom stúpaní sme si na hrebeni spravili pauzu. O 17:00 už slnko čiastočne zapadalo a aj sa trocha zozimilo. V okolí bolo plno dozretých černíc. Zber lesných plodov, spojený s ich okamžitou konzumáciou, patril medzi najkrajšie chvíle dnešnej cyklistiky. Vojťas, v snahe vyťažiť z dňa maximum, sa pobral nabehať ďalšie kilometre po hrebeni, ostatní sme si vychutnali rýchly a pomerne strmý zjazd. Zostup viedol lúkami pomedzi osamelé domčeky a asfaltkou skončil v dedine. Naše spotené a unavené telá rozrážali stojatý studený vzduch v doline. Správne vychladení sme prišli do prvej krčmy a dali správne vychladené pivá, no niektorí rovno horúci čaj s rumom. Nikomu sa z tepla nechcelo, no keďže nás Vojťas nedobehol, pobrali sme sa ku chate. Vertikálna cesta nás aj teraz poriadne zohriala. Keď sme dorazili do cieľa, bolo presne 19:00 hodín. Takmer nikto nezvládol sprchu, a rovno sme prešli ku grilovaniu slaninky, kuracích krídiel a pre labužníkov bol prichystaný losos. Romantickú atmosféru dotvárali horiace sviečky na stole. Volal Vojťas – aby niekto pre neho došiel autom, pretože dostal defekt a už sa mu to v tme a zime nechcelo lepiť. Grilovačka chvíľami pripomínala skôr flambovanie megaplameňom, no losos bol skvelý. Už o pol desiatej bol Vojťas tuhý, postupne sa vytrácali aj ostatní, unavení celodenným šliapaním. Presunuli sme sa k ohňu, kde sme strávili, pod oblohou plnou hviezd, večer plný nezodpovedaných filozofických otázok a niekedy aj odpovedí.

Deň 3. (nedeľa)

Budíme sa sporadicky a v poradí, v akom sme išli spať. Spoločné raňajky podobné tým predošlým - čaj s posledným cukrom, bryndzová pomazánka a navyše zbytky po včerajšom grilovaní. Pobalili sme sa. Batožinu nám zviezol Tibor po obávanej vertikále. Zišli sme na bicykloch dole k autám. Zadky nás stále statočne boleli. Ešte posledné ahoj na rozlúčku a rozliezli sme sa domov.

René