2003 Ročník 26

Deň 1. (piatok)

Keby sa mi na poslednú chvíľu nenahlásili Alenka s Komandom, asi by som išiel na šesťdesiatku sám, ale možno by som na žiadnu šesťdesiatku nešiel. Nuž čo, obetovali sa a ja som im bol za to vďačný - veď išlo o moju PIATU účasť. Dohodli sme sa, že pôjdu autom a mňa vyzdvihnú vo Vrútkach. Po malých nezdaroch s mobilnou navigáciou ma nakoniec našli. Cieľ bol jasný - stihnúť posledný možný vlak z Košíc do Krompách. Uháňali sme preto nedostavanou diaľnicou, čo to len šlo. Pár prestávok na občerstvenie, ale inak žiadne prestávky. Za Braniskom sa strácala kvalita cesty, značenie, osvetlenie a tak sme chvíľami ani netušili, či nejdeme náhodou v protismere. Už sa aj zotmelo a Košice stále v nedohľadne. Rýchlosť auta teda úmerne s utekajúcim časom stúpala a zastavila sa na 220 km/h. Konečne sme zaparkovali pred McDriverom. Tu nám snáď auto neukradnú. Pobrali sme bágle, spacáky a bežali na vlak. Stihli sme to 5 minút pred odchodom. V Krompachoch na stanici sme sa ešte 'radili' s organizátorkou Vierkou, potom aj sami. Vyrušili sme nechtiac tetu, ktorá ráno predáva lístky a potrebovala sa vyspať. No čo, my spať nepotrebujeme. Vyšli sme na perón, hebko dopili fľašu, keď sa zrazu rozpršalo. Hukot padajúcich kvapiek na zhrdzavenú strechu stanice prehlušil prechádzajúci nákladný vlak. No zbohom, to bude pochod.

Deň 2. (sobota)

Ráno sa skosilo a nad Krompachmi visela neistá obloha. Na štarte som sa zvítal s Mariačkou, Tiborovou mamou. Inak nikto známy neprišiel. Hneď po štarte sme to rezli cez pole neorané na chatu Plejsy. Ranná zaberačka nalačno urobí svoje. Veľmi sme sa tešili na pivo ako minule. Chata však bola zavretá, nikde žiadna kontrolná stanica, žiadne pivo. Aspoň sme sa tu naraňajkovali. Uspokojili sme sa s tým, že si pivo dáme na Erike. Šlapali sme tradičnou a už dobre známou cestou do Gelnice. Tu mala byť ďalšia kontrola, ktorú sme ale vôbec nenašli. Čosi sme si zajedli a pobrali sa do strmého svahu k vypálenému bufetu 'U šerifa'. Cestou sme našli obrovské mravenisko, kde sa to na naše počudovanie hemžilo samými mravcami. V nekonečne tiahlom stúpaní sme dostihli aj Mariačku a spolu dorazili k Erike. Pri ceste ležali malé, pred slnkom dobre ukryté snehové polia. To snáď nie je možné. Chata Erika bola taktiež zatvorená. Prvá kontrola, ktorú sme našli, bola práve tu. Rozdávala pečiatky a predávala pivo. Mňam! Ďalšie by sme si dali na Lajoške, ak ovšem nebude zatvorená. Začalo povestné strojčekovanie (tento termín vznikol práve počas niektorej zo šesťdesiatok a znamená, že človek nepoužíva okrem nôh žiadny ďalši orgán, a teda ani mozog). Teplota vzduch nebola vysoká a tak sme k Lajoške dorazili pomerne v zachovalom stave. Posledné ústrižky zo štartovného preukazu sme vymenili za horúci čaj, studené pivo, žltú malinovku, cesnakové langoše a kapustovú polievku. Balada. Pri odchode sme si, v duchu bohatierskych tradícii, poctili Lajošku vztýčením symbolickej vlajky. Alenka jej zasalutovala a mohli sme ísť. Čakala nás ešte mizerne značená manio- depresívna lesná cestička, ktorá sa rozvetvila každých 100 metrov na dve-tri menšie manio-depresívne cestičky. Museli sme dávať strašný pozor, aby sme nezbočili z cesty a nezopakovala sa tak minuloročná blúdička. Veru, chvíľami sme spochybnili aj žltú lepiacu pásku, ktorá sa nám strácala v žltozelených listoch jarnej prírody priamo pred očami. Zvládli sme to. Ešte pár stoviek metrov po asfaltke a boli sme tam. V cieli sme sa dozvedeli, že sme zmeškali tombolu o skvelé ceny (myš Genius, diskety, CDčka a iné). Zato kapustnica sa vydarila. A aby som nezabudol, išiel som si pre piaty zápis do knihy rekordov a získal tak odznak, diplom a vlajku. Bolo to také malé víťazstvo a zároveň otáznik, či si prídeme aj o rok. A ja viem? Hlavne že je čo jesť a piť. Komando odišiel autobusom pre auto do Košíc. Kým sme ho čakali, poklábosili sme. Večer sa poriadne zozimilo, a tak nám dobre padlo pozvanie organizátorov do ich chaty. Hrali tam na gitarách, husliach a flaute staré songy. Dokonca sa aj tancovalo. Dobre bolo s ľuďmi, s ktorými sa vidíme presne raz do roka. V dobrej nálade sme si vonka ustlali a išli spať. Večerná obloha bola po krátkom daždi čistá a plná hviezd. Mesiac nádherne svietil priamo do spacáku.

Deň 3. (nedeľa)

Prebudil som sa na fučanie psa. Áno, to už sa náš starý známy Husky nemohol dočkať, kedy vstane jeho pán a pôjde ho vyvenčiť. Keď Komandovci vstali, najedli sme sa, rozlúčili s ostatnými a vydali sa na cestu do Bratislavy. Cestou sme ale znova museli ísť do Košíc, pretože si Komando zabudol vyzdvihnúť fotoaparát u kamaráta. No nič, času dosť. Cestou míňame mohutný Spišský hrad, nádhernú panorámu Tatier a jeden stacionárny radar pri Hybe. Rok je dlhá doba na to, aby sme sa vážne zamysleli, či pôjdeme na šesťdesiatku aj o rok, ale ako som už spomenul, času dosť.

René