2010 Vysoká
(20.3.2010)
Prišla jar, a s ňou únava ako sa patrí. Po zime sa normálnemu unavenému človeku nechce nič robiť, nieto ešte niekam chodiť, a už vôbec nie do kopca. Nič z toho neplatí pre nezmarného Vojťasa, ktorý rozposielal SMSky ako Chodúrovi do SuperStar. Nenašli sme adekvátne výhovorky a dôvody prečo nejsť, a tak sme šli. Jar bola cítiť vo vzduchu. Naplánované stretnutie o 10:00 vo Vývrate päť áut dodržalo na minúty presne. Predpoveď opäť nepredpovedala predpovedateľné. Miesto dažďa len trocha veterno, ale pomerne bezoblačno a v slnečných lúčoch dokonca miestami teplo. Nástupný chodníček začal lesnou cestou, popri lúke plnej snežienok pokračoval do lesa a postupne zmenil sklon k horšiemu. Po pár serpentínach zasypaných jesenným lístím sa dostal až do koľajiska zaniknutej horskej železničky. Túto najstaršiu úzkokoľajnú železnicu v oblasti postavili v 90. rokoch 19. storočia na panstve grófa Pálffyho, ktorý sa venoval obchodu s drevom. Viedla od píly v Malackách k loveckému zámočku Palffyovcov pri vodnej nádrži Vývrat. Odtiaľto pokračovala v doline rovnomenného potoka. Na jednom úseku museli jej stavitelia vystreliť v skale dieru a tak vznikol zaujímavý skalný útvar, v súčasnosti už len so zbytkami drevených pražcov. Na žltohnedých úbočiach Vysokej s narastajúcou nadmorskou výškou pribúdali fľaky posledného snehu a rozmočená zem sa miestami zmenila na ľad. Na záverečnom hrebeni pod vrcholom fúkal silnejší dolinový vietor a v klzkom teréne komplikoval situáciu. Skalné útvary čiastočne spomalili vzostup a občas spôsobili pád. Na vrchol sme sa dostali v plnom počte presne na obed. Hodinku sme pobudli na vrchole - ochutnali napečené buchty, pokochali sa výhľadmi, oddýchli. Decká pošantili v mokrom snehu až do úplnej degradácie suchých topánok, ponožiek a pančušiek. Po prezlečení mokrých vecí sme zavelili k ústupu. Bohatieri s operovanými meniskami si zaspomínali na staré časy, kedy im zostup nerobil žiadne problémy, a myšlienkami sa tak snažili odpútať od bolesti. Nepomohlo. Stehná kvalitne pálili a kolená zatínali zuby ako sa na prvú jarnú túru patrí. Posledné zastavenie bolo na lúke plnej snežienok... to aby si deti kúsok voňavej jari priniesli do svojich izbičiek a bohatieri sa spamätali z toľkej námahy. 
René
