1999 Tmavá skala na Záhorí

Už je to dávnejšie, keď sme absolvovali jednu víkendovku. Nepamätám si presne, kedy to bolo, ale viem, že v noci z piatka na sobotu napadol prvý sneh a kedže som mal na intráku len "letné gumy", išiel som aj napriek mrazu v plátených teniskách a v maskáčoch. Vláčikom sme odcestovali do Plaveckého Podhradia a odtiaľ turistickým chodníkom cez Jastrabie skaly smerom k zrúcanine Plaveckého hradu. Neskutočne sa mi na tom mokrom popadanom lístí a snehu šmýkalo. Moje mokré modré tenisky a ponožky mi pustili farbu a tak, keď som si prezúval ponožky, vzbudil som údiv, pretože moje nohy boli úplne modré a vyzerali naozaj na pováženie, takmer ako omrzliny tretieho stupňa.

Cestou do neďalekej krčmy sme si obhliadli nocľah - jaskyňu Tmavú skalu. Kedže bola strašná zima, mokré veci sme si posušili na radiatoroch, pri horúcom čaji s rumom. Voľnú chvíľu sme si krátili lúštením logických hádaniek, ktoré nám Lenka rozdala na vytlačených papieroch. Naše správanie zjavne narušilo chod krčmy a jej štamgastov, ktorí sa do týchto detských hádaniek s chuťou zapojili a znížili tak nočny obrat krčmárky. Okolo 23:00 sme sa pobrali k jaskyni. Sneh vŕzgal pod nohami. K jaskyni viedol strmý chodník. Pred vchodom bola fúra popadaného lístia, ktoré nestihlo zasnežiť a tak sme si ho v igelitových taškách nanosili do jaskyne ako podstielku. Uvarila sa francúzska polievka s glutamanom, na ktorej by si určite zgustol aj dole hlavou spiaci netopier. Zaľahli sme. Mráz bol tú noc desivý. Navyše Maťovi po celý čas kvapkala voda na spacák, čo zistil až ráno, žmýkajúc mokré ponožky.

Nemohli sme sa dočkať východu slnka a s ním príchodu tepla. Krátko poobede sme dobyli zrúcaniny Plaveckého hradu, pokochali sa krajom a počkali na vláčik späť do Bratislavy.
 

René