2006 Bohatierska 40

Deň 1. (sobota)

Tak a je to tu – nultý ročník bohatierskej štyridsiatky. Nerátali sme s veľkou účasťou. Niektorí bohatieri sa doteraz nespamätali z traumatizujúcich zážitkov z ostatných ročníkov magnezitárskej 60-tky. Možno aj to bol dôvod, prečo sme napokon ostali iba štyria odhodlaní. Komando s Alenkou vyrazili z Bratislavy ranným autobusom na Pezinskú Babu. Odtiaľ sa vydali pešo po hrebeni Malých Karpát, smerom na Bukovú. Ja so Zdenkou sme vyrazili tiež z Bratislavy, ale na bicykloch a doobeda. Čakali sme na Vojťasa, ktorý nám odviezol batožinu a večer nám ju mal doniesť do cieľa. Na nástup k hrebeňu ubehlo 20 kilometrov. To už nám Alenka prezváňala, že kde toľko trčíme, pretože oni už boli na Skalnatej a kochali sa výhľadmi skrz prehriaty vzduch. Nás nečakalo nič výnimočné, akurát neznesiteľné teplo máličko komplikovalo tiahle stúpanie na Biely kríž. Pol litra vychladenej kofoly, načapovanej v provizórnej maringotke, zahnal smäd. Časový sklz sa snažíme dohnať pozitívnym myslením na jedlo, ktoré nás čaká na poslednej občerstvovacej stanici na Pezinskej Babe. Cestička viedla cez lesný porast, a tak o tieň a hlavne o chládok nebola núdza. O druhej prichádzame na Babu. Šošovicová polievka a vyprážaný syr potešia hádam každého. Kratučká siesta a šli sme ďalej. Nástup za cestou dával tušiť, že to nebude med lízať. Cesta naberala na strmosti. Rozum velil obísť stúpanie nejakým traverzom. Stretli sme dvoch ťažšie chodiacich turistov, akoby zaparené huby pojedli. Tak nie, boli úplne v poriadku, to len dokončovali diaľkový 100 km pochod z Brezovej pod Bradlom do Bratislavy. Kopec z polovice sme obišli po vrstevnici, no záverečnému stúpaniu sa nedalo vyhnúť. Na Skalnatú, odkiaľ nám ráno volala Alenka, sme dotisli bicykle o 15:30. Cestou sme sa pravidelne míňali s jedným kráčajúcim chlapíkom. Spočiatku sme sa aj zdravili, ale keď sme sa míňali po n-tý raz, rezignovali sme. Prezradil nám, že je na pochode Bratislava – Čermák - Bratislava. No fajn, aspoň sme v tom neboli sami. Zo Skalnatej pokračovala cesta nechutnou šotolinou a len ťažko by sa dal ubrzdiť bicykel. Ako sme hore tlačili, tak teraz brzdili, opierajúc sa pritom oň. Od Čermáka nasledoval prekrásny zjazd vrstevnicami až do dedinky Vývrat. Chceli sme sa vyhnúť ďalšiemu úmornému plahočeniu po hrebeni Karpát a zvolili stratégiu najrýchlejšieho presunu na asfaltku do Bukovej. Z Vývratu mala viesť kamenistá cesta. Tú sme zrejme našli, no tá nečakane, asi po 10 minútovom stúpaní, skončila pred súkromnou chatou. Otočili sme to a skúsili ďalšiu odbočku. Po nej sme sa po polhodine dostali k ďalšiemu rázcestiu, no keďže bola jedna cestička preložená závorou, pokračovali sme druhou. Po 15 minútovom stúpaní opäť rázcestie, jedna bola označená modrou, ale mala blbý smer. Zvolili sme neznačenú. Po náročnom stúpaní v bahnitom teréne a ďalšom rázcestí a po preskúmaní pravej vetvy, končiacej hlboko v lese, a preskúmaní ľavej, pokračujúcej bahnitým terénom a ďalším rázcestím, sme zavelili na ústup. Blúdili sme. Vrátili sme sa radšej k modrej značke. Smer vľavo, proti prúdu neďalekého potoka, nemohol byť nesprávny. Modrá značka skončila opäť na hrebeni. Pokračovali sme teda po ňom a na najbližšej odbočke do dediny zišli dole. Pivo na osvieženie a slané tyčinky k tomu pozdvihli náladu. Komandovci poslali správu, že práve dorazili do cieľa. Nás ešte čakala vytúžená asfaltka. So zapadajúcim slnkom v chrbte sme prišli k vodnej nádrži Buková. Povymieňali sme si čerstvé zážitky a porovnávali obtiažnosti pešej a bicyklovej varianty. Pešia bola o čosi horšia ako akákoľvek šesťdesiatka. Tá naša cyklistická je zmeraná tachometrom. Prešli sme hrebeňom celkom 83,09 kilometrov, a to pri priemernej rýchlosti 13,3 km/h. Pri čapovanej kofole sme počkali na Vojťasa s našimi vecami. Prišiel okolo desiatej večer. Stan sme rozložili, zaľahli a okamžite zaspali vyčerpaním.

Deň 2. (nedeľa)

Ranné teplo nedalo dlho vyspávať. Včerajší pot sme zmyli v studených vodách jazera. Nikto z nás už dnes nemal záujem niekam chodiť, ani peši, ani bicyklom. Využili sme možnosť zviesť sa Vojťasovým autom do Bratislavy, za čo sme mu boli všetci nesmierne vďační.

René