2002 Ročník 25

Deň 1. (piatok)

Naše stretnutia prebiehali vcelku zaujímavým spôsobom. V Bratislave sme do rýchliku s pravidelným odchodom 15:50 a niekedy aj pravidelným meškaním nastúpili Komando s Alenkou, Janči a ja. Nutné je podotknúť, že Alenka ako prvoúčastníča vôbec netušila, do čoho ide. Ešte cestou do Piešťan, kde pristúpila Zdenka, sme ju poriadne postrašili. Dobré bolo, keď aj Zdenka potvrdila krutosť tohto 60 kilometrov dlhého pochodu masochistov. Cestou sme zaspomínali na predchádzajúce ročníky a takmer sme vyhlásili pokračovanie minuloročnej súťaže o najväčšiu zbytočnosť, ktorú vlani s prehľadom zvíťazil Komando. Ten minule niesol celých 60 kilákov litrovú fľašu oleja na reťaze motoriek. Zrelým kandidátom bola Zdenka, ktorá so sebou trepala funkčný harddisc o celkovej kapacite 4 gigabajty, čo ako uznáte je naozaj riadna blbosť. Ani sme sa nenazdali a boli sme vo Vrútkach. Tu mal nastúpiť Dancúľ. Nikto ho však z okna nevidel. Škoda, pretože písal email, že sa určite zúčastní a vraj si aj išiel kúpiť nové topánky. Niekde pred Liptovským Mikulášom zrazu vrthol do kupé. Doteraz sme nepochopili, ako, kde a kedy sa mu podarilo nastúpiť, ale vravel, že nastupoval normálne vo Vrútkach. Nezabudol sa pochváliť novými topánkami, ktoré, ako povedal, mali byť zrejme o pol až celé číslo väčšie. V Poprade sme sa najedli a počkali na osobák, ktorý končí v Spišskej Novej Vsi. Tu ma prekvapili popradské hajzelbaby, ktoré po mojom spláchnutí ihneď skontrolovali, či som nechal misu čistú. Pretože som naplnil ich očakávania, dostal som od nich ústnu pochvalu. Vraj by radi mali iba takých "sráčov" ako som ja. V osobáku som naladil rádio na hokejový zápas z majstrovstiev sveta. Záver sme dopozerali v staničnej krčme v Spišskej Novej vsi. Vyhrali sme! Prísediaci pri vedľajšom stole odstáli a odspievali štátnu hymnu a otočili ďalšiu rundu. V Krompachoch sme ako každý rok poslední. Zamykáme dvere a líhame si do pekne vyprdenej a vydýchanej miestnosti.

Deň 2. (sobota)

Ráno sme boli už pár desiatok minút pred oficiálnym začiatkom hore. Nedalo sa spať a tak sme pobalili veci a prichystali sa na pochod. Komando sa bránil svetlu nepríjemnej neónovej trubice spacákom tak, že sa takmer udusil. Alenka použila donucovacie hmaty a prinútila ho vstať. Ráno ešte pricestovali Dominik s Dankou. Tí boli rozhodnutí prejsť aspoň do polovice trasy. Na štarte sme sa dozvedeli, že batožinu nám autom neprevezú a ani ju nikdy neprevážali. To bolo fakt dosť dobré, pretože som na predchádzajúcich ročníkoch takýto problém nikdy nemal. Ujo bol strašne tvrdohlavý a bolo ho treba takmer na kolenách prosiť, aby bol taký láskavý a splnil si svoju povinnosť. Na štarte padol vhod čaj, jogurt a nejaké ovocie. Vyrazili sme do ešte chladného rána. Nasledovalo zahrievacie stúpanie zjazdovou dráhou lyžiarskeho strediska Plejsy. Chata na Plejsoch bola ideálnym miestom na raňajky. Dúšok piva hneď zrána povzbudil každé svalové vlákno a prebral ho k životu. Slno vyšlo nad obzor a udreli prvé horúčavy. V Gelnici sme nenašli pečiatkovú kontrolu. Pred stúpaním k chate Erika sa od nás takmer odpojili Danka s Dominikom, ale vidina odznaku a diplomu z pochodu ich hnala ďalej. Konečne chata. Príliš málo ľudí na 25. ročník pochodu! Od organizátorov sme sa dozvedeli, že chata je zatvorená z neznámych príčin a že sľubovaný druhý čaj už nemajú. No čo, aspoň že mali odznačiky pre Danku a Dominika, ktorí nás opustili. Stará štreka na chatu Lajoška sa neniesla v žiadnom znamení. Hnala nás túžba po pive. Cestou Dancúľ spomenul, že už sa asi šesťdesiatky nezúčastní, pretože mu to pripadá stále rovnaké, ale tak to už pri diaľkových pochodoch býva. Na Lajoške sme stretli Tiborovu mamu, ktorá nám len tak mimochodom oznámila, ze tohto roku bol cieľ pochodu premiestnený o pár kilometrov ďalej k bývalej chate TJ pri jazere Ružina. Nebyť jej, nikdy by sme asi nenašli svoje autom prevezené veci. Zmenená trasa sa od pôvodnej odklonila už pár metrov od chaty. Alenka tak nateraz nezažije muky prekrásnej šotoliny záverečnej zjazdovky, ktorá sa vryla do pamäte a kolien mnohým z nás. Do cieľa nás mali doviesť žlté pásky, ktorými boli spočiatku oblepené takmer všetky stromy. Časom sa akosi iniciatíva lepičov stratila a na miestach križovatiek chodníkov chýbala. Pre mňa a pre Zdenku sa pochod zmenil na orientačný beh. Pobehovali sme z chodníka na chodník a tú žltú pásku nie a nie nájsť. Ostatní mali to šťastie a nezablúdili. Z lesa sme sa dostali až po západe slnka. Už sme ani nevnímali bolesť. V širokom kraji, bez mapy a kompasu ale so 4 GB diskom sa človek len ťažko zorientuje. V diaľke na poli sme zahliadli dedinského motorkára. Stopli sme ho, aby nám povedal, kde sme a kam máme kráčať. Povedal. Prešiel mi mráz po chrbte, keď som uvidel, že tam, kam ukázal, ani nedovidím. Nakoniec, prečo nie - zakončiť 60 kilometrový pochod 7 kilometrovým pochodom. Konečne páska. Už sme sa jej nepustili. V cieli sa nám rehotali, že kade sme to vlastne išli. Večer kapustnica, pivo a hruškovica. Nasledoval rum a spoločenské hry. Kto prehrá - pije. Až na druhý deň som sa dozvedel, kto ako hral, kto ako prehral a kto podvádzal a neprehral. Hry typu "Podejte to dál", "Na! Čo?", "Eee! Eee? Eee!" boli vítaným spestrením, ktoré úspešne napomáhalo likvidácii prebytočného alkoholu. Taktiež oslava Huskyho 8. narodenín a narodenín Tamarky nedali na seba dlho čakať. Na záver ešte "Jede jede mašinka" a pamäť mi prestala ukladať akékoľvek informácie o okolitom časopriestore.

Deň 3. (nedeľa)

Bŕŕŕ... Tak to ráno a cesta späť bola pre niekoho neopísateľným zážitkom. Janči odišiel skoro ráno. Neskôr spomínal, ako ho neučesaného, špinavého a s mastnými vlasmi opretého o sklo v kupé vlaku kontrolovala železničná polícia. My ostatní sme odcestovali spoločne vlakom z Košíc. O deň neskôr nás čakala cesta na splav do Prahy. No tak vidíš Dancúľ, že každá šesťdesiatka má svoje čaro. A keď sa ešte odkráča v panenských topánkach...

René