1999 Ročník 22

Snáď každý človek vo svojom živote urobí "pár" nerozvážností. V našom prípade to bola prvá účasť na každoročnom 60 kilometrovom pochode z Krompách do Košíc. Všetko spískala Lenka, ktorá nám o tejto akcii povedala a nebyť toho, nikto by sa tejto masochistickej akcie nezúčastnil. Skúsili sme to teda ja, Zdenka, Emil a Dominik spolu s Lenkou prejsť. Cesta vlakom bola strastiplná, pretože kým sme sa spolu zosynchronizovali, už sme boli v Spišskej Novej Vsi. Z Bratislavy vyrazila Zdenka spolu s Emilom tým istým rýchlikom, ibaže navzájom o sebe nevedeli. Ja s Dominom sme nastúpili na osobák z Vrútok s tým, že po ceste k nám možno niekto pristúpi. V Poprade sme sa stretli s Emilom, ktorý nás zbadal a tak sme už boli traja. Zdenka nás vo vagóne našla ako posledná. Jej úsmev na tvári prezrádzal, že je nesmierne rada, že nás stretla, lebo cestovať polnočákom do Krompách a nikoho tam nestretnúť by bolo naozaj veľmi zúfalé. Po ceste Emo žartoval s mapou Slovenského raja a tvrdil nám, že dobrý bohatier sa zorientuje aj na mape, ktorá v sebe nezahŕňa trasu 60-tky. O polnoci sme zastavili v Krompachoch. Museli sme nahlas počítať zastávky, pretože v tej tme nebolo neosvetlené stanice vidieť a navyše vlak stál takmer pri každej vŕbe. Konečne Krompachy, no nič moc stanica. Prespali sme v preplnenej čakárni. Emovi celú noc dýchal pes Husky do tváre, niekto prdel a dobrá tretina chlapov chrápala. Nikto z nás sa v tú noc nevyspal.

Skoro ráno budíček, balenie, štartovné a Lenka s Tiborom a jeho mamou. Zvítali sme sa a už o 6:00 sme vyrazili. Cestu nám spočiatku ukazoval Tibor s mamou. Títo skúsení harcovníci sa nedali zvyklať našim pomalším tempom a po pár kilometroch sme sa rozdelili na dve skupiny. Zdenka, Emo a ja sme zablúdili hneď za Plejsami a kým sme sa dostali do Gelnice, minuli sme dve kontrolné stanice. Vtedy nám "skvele" poslúžila Emova mapa Slovenského raja. Podľa slnka sme určili sever, v diaľke sme počuli vlak a kedže je v Gelnici jednokoľajka, riskli sme to a prerazili mokrou trávou, záhradami a sadmi až do Gelnice. Tu sme sa úplne fantasticky stretli s Lenkou, Dominom, Tiborom a jeho mamou. Dohnali sme teda vďaka prerážačke našu stratu za nimi. Lenka s Dominom už v Gelnici pochopili, že to budú galeje. My sme boli v pohode, síce s pomalším tempom, ale bez časovej straty! Dominik bez váhania využil dezerciu zo supiny harcovníkov a pridal sa k nám. Nebyť Tibora, Lenka by isto pokračovala radšej s "pohoďákmi". Najbližšie sme sa stretli až na chate Erika. My sme prichádzali a harcovníci o chvíľku odchádzali. Lenka len niečo naznačila, že sa jej asi robia pľuzgiere, ale nikto tomu nevenoval pozornosť. Poriadne sme sa najedli mastnej salámy s čapovaným pivom. Príjemný pocit bol o chvíľu aj v nohách. Ťažko sa nám vstávalo od stola, no museli sme pokračovať v ceste. Nasledovalo klesanie takmer až do Košíc. Po ceste sa začala prejavovať kríza. Posledný prudký úsek končil lyžiarskou zjazdovkou so šotolinou. Tu sme si tak vymlátili kolená, že pod kopcom sme sa museli dať do stabilizovanej polohy, s nohami nad hlavou. Zvyšok cesty sprevádzali Zdenku záchvaty smiechu a kŕčovitej bolesti. Do cieľa sme dorazili ako úplne poslední, niečo pred ôsmou večer. Lenka si v cieli ošetrovala svoje krvavé nohy a vylúdila na nás bolestivý úsmev, ktorí sme jej rovnakým spôsobom opätovali. Kapustnicu sme bohužial nestihli, pretože usporiadatelia už s nami nepočítali, hoci sme si na štarte zakúpili lístky. Z Bankova do Košíc nás odviezli autom. Tibor nám namiesto kapustnice zohrial domácu šošovicu a odprevadil Zdenku, Ema a mňa na polnočný vlak do Bratislavy. Ostatní prespali u Tibora. Neskôr sa ukázalo, že nie je nič lepšie ako sa po celodennom pochode poriadne vyspať a nie ešte v noci cestovať.

Záverom chcem spomenúť, že Emo sa už nikdy potom nezúčastnil a doteraz na pochod nerad spomína, lebo mu odišli kolená.

René