2006 Hohe Wand

Vojťas má vo svojom talóne vždy dobré nápady. Zo všetkých spomeniem zoskoky z mosta do Dunaja, zimný feratový výstup po zľadovatenom teréne či skialpový (pre niektorých prvý raz na skialpových lyžiach) výstup na Mont Blanc. Tentoraz si na nás vymyslel jednu z náročnejších ferát v Rakúsku, v národnom parku Hohe Wand. Bohužiaľ som pred našim výstupom čítal zážitky členov VTK Marmota z tejto trasy, doplnené akčnými fotografiami. Najvýstižnejší bol tento príspevok: „Počas zdolávania HTL Steigu som sa neustále nevedel ubrániť pocitu, že leziem na 150 metrov vysoký panelák po hromozvode“. Mal som vážne obavy. Ráno sme sa vyzrážali pred našim barákom. Alenka s Vojťasom došli na deviatu, Zdenka a ja sme ich už čakali s diaľničnou známkou a plnou nádržou. Je streda, štátny sviatok, a tak neboli zápchy na colnici ako pred víkendom. Cesta ubehla pomerne rýchlo. Za hodinku a pol sa prezúvame na parkovisku a natierame tváre krémom. Dnes to vyzerá na poriadny úpek. Alenka si matne spomína, že práve tento výstup chceli nedávno absolvovať s kamarátmi, no pre horšie technické vybavenie to radšej odložili. My sa však nemusíme báť, Vojťas je s nami a keď bude najhoršie, hádam nás zaistí. Naviazali sme sa na spoločné lano. Samozrejmosťou je aj feratový set a vhodným doplnkom rukavice. Začíname liezť. Po 3 metroch človek pochopí, že to najhoršie práve začalo a že tá skala, ktorú videl od parkoviska, je skutočne kolmá a že sa do bodky naplnili slová o paneláku a hromozvode. Z náročného a vyčerpávajúceho výstupu moc záberov nemám. Vyberať z ruksaku zrkadlovku vo chvíľach, keď sa neodvážim ani prdnúť, by mi pripadalo prinajmenšom riskantné. Dalo by sa povedať, že celý výstup je z 90% panelák, akurát tesne pod vrcholom sa terén čiastočne vyrovná a človek, s adrenalínom v krvi v pomere 1:2, prepadá radosti z pokorenia hromozvodu. To ešte netuší, že Vojťas odbáča vpravo, bližšie k vyhliadkovej plošine, skrz vyleštený traverz k ďalšiemu hromozvodu. Tu už prestáva všetka sranda. Z posledných síl preskakujeme chýbajúce miesto v skalnom masíve. Výletníci z terasy pozorujú naše zúbožené a vysilené telíčka. Ešte pár výškových metrov, posledné zaistenie, a je to. Vrchol sme zdolali za 3:40 hodiny, s jednou prestávkou, 3 odreninami kolien a 7 mozoľmi, z toho jeden bol prasknutý. Nasleduje obedná prestávka, roztopená čokoládka, bageta, dobošky, pivo. Prezreli sme si našu výstupovú trasu z vyhliadky, na ktorej zospodu fúkal kvalitný dolinový vietor. Už len keby turistky nosili namiesto priliehavých nohavíc sukne. Zostupujeme nadol k parkovisku, aby sme sa autom presunuli na náhornú plošinu, k menej frekventovaným lezeckým stenám. Vojťas oku lahodiacim pohybom upevnil lano cez zlaňák, aby sme si trocha potrénovali lezenie. Najprv Zdenka, potom ja, a nakoniec ani Alenka neodolala. Slnko pomaly zapadalo, máličko sa zozimilo, ale to skôr z únavy a celkového celodenného vyčerpania. Pred cestou si dávame posledné, v kufri auta zabudnuté, teplé pivo, ktoré sa vzbúrilo pri prvom kontakte s dutinou ústnou a rýchlo si hľadalo cestu nosnými dierkami von. Druhé pivo už nemáme, a tak je najvyšší čas vrátiť sa domov. Veď zajtra treba opäť vstávať do roboty.

René