2010 Veľký Petrklín

Predveľkonočný čas je možné využiť až zneužiť viacerými spôsobmi. Mnou najviac nateraz nepochopený je umývanie okien. Preboha, načo? O týždeň sú rovnako zas...špinené ako pred týždňom. Doktor Iľko hlásil pekné jarné počasie na víkend, a čo povie doktor Iľko, to je sväté, a čo navrhne Vojťas, to je posvätné a neodmieta sa. Druhý víkend po sebe strávený v Malých Karpatách, tentoraz Veľký Petrklín so signálnou vežou neďaleko Sološnice. Začiatok bol stanovený na desiatu hodinu a to už po rannom posune času zo zimného na letný. Snáď pekné počasie vyhnalo policajné hliadky, ktoré zastavili Anténku pri zjazde z diaľnice, a našu posádku pol kilometra pred cieľovým parkoviskom. Anténka prešla v pohode, no ja som pri sebe nemal ani doklady, ani peniaze. Najprv mi príslušník chcel odobrať vodičák, ktorý som aj tak nemal, tak aspoň udeliť blokovú pokutu 60 Eur, na ktorej zaplatenie som taktiež nemal ani peniaze a ani platobnú kartu. Zachránila ma Zdenka, ktorá vo svojej peňaženke mala len 20 Eur a stravné lístky, ktoré však páni policajti ležérne a s humorom odmietli prijať. Po zaplatení dvacky sa po chvíli vrátil a vrátil desinu, aby sme si za čo mali kúpiť desinu. Milé. Postretali sme sa na parkovisku pred potravinami, doplnili proviant a presunuli o posledných pár desiatok metrov na parkovisko pod horou, kde sa tažba dreva končí a začína. Dospeláci naložili menej chodiace deťúrence na krosná, chodiace si to odkráčali a plíživým krokom sme sa všetci dostali pod nástup do terénu. Strmosť svahu dramatizovalo šmykľavé popadané lístie, čakajúce na zahnívajúci proces, a valiace sa kamene a kamienky, mnohé z nich v tvare dokonalej gule. Tento úkaz sme si nevedeli odborne vysvetliť. No to bude zostup. Tentoraz nebolo tak veterno ako minulý víkend, avšak o poznanie chladnejšie. Slnko zavše vykuklo spomedzi hrozivo vyzerajúcich mrakov, a už o pár chvíľ už pálilo do tvárí, a opäť šup za mrak. Úvodný strmák vystriedal rovnejší terén, s rozprávkovými stromami plnými tajuplných dier a výdutí. Na vrchol viedla miestnymi nadšencami značkovaná cesta, ktorú nenájdete na žiadnej turistickej mape. Výhľad nič moc, no po vystúpení na signálnu vežu do výšky 20 metrov dostal nový 3D rozmer. Vojťas si na plošine rozložil svoje cárachy a zlaňovanie v detskom sedáku mohlo začať. Tonko bol prvý, za nim Elka, Jasmínka, Romi, Janka... Po prekonaní prvotného strachu si to niektoré deťúrence zopakovali ešte raz. Vietor trocha zosilnel a na plošine začala byť väčšia zima. To už zlanila posledná Janka. Po poslednom občerstvení a teplom čaji z termosky nastal hromadný zostup. Aj pri najväčšej opatrnosti sa neuveriteľne šmýkalo a kolená dostávali zabrať, o čom svedčili špinavé zadky nejedného z nás. Asfaltkou sme dokráčali popred horáreň a brehmi zarastenými famózne voňajúcim medvedím cesnakom. Ešte posledný pokec pred autami a hurá domov.

René