BT ’08
(1.5.-11.9.2008)
Cyklistika (1.5.-3.5.2008)
Deň 1. (štvrtok)
Znej pieseň slávna vznešená, chváľ prácu ktorá jediná, vie ľudstvo k blahu viesť. Veď všetko čo tu človek má, len práca dáva statočná! Buď práci česť! Buď práci česť! Áno, práci česť a rukám pokoj. Takto sme sa na nadchádzajúce dni voľna pozreli a naplánovali si cyklistiku v okolí rakúskeho mestečka Krems an der Donau a Melk v podunajskej oblasti. Vzhľadom na vzdialenosť od Bratislavy, cca. 170 km po diaľnici, bol presun realizovaný autami. Okolo jednej poobede sme sa 4ks Vojťasovci, 4ks Helkina sestra s rodinou, 3ks Komandovci, 2ks Antenka s Romi, no a 3ks ja, Zdenka a Riško vyzrážali pred mládežníckym hotelom Jugendherberge v Melku. Vybalenie a ubytovanie netrvalo dlho. Pri toľkých deťoch sme to zvládli v rekordne krátkom čase a už o 15:40 nasadáme na bicykle. Strelku internej navigácie prevzal žalúdok a o 20 minút sme zaparkovali v rohovej reštaurácii s výhľadom na more, resp. Dunaj a hojdačkami pre náš drobizg. Obedo- večera, čo iné ako každý podľa vlastného výberu, no doporučujem Viennerschnitzel mit Himmel, v simultánnom preklade viedenský rezeň s oblohou. Decká sa prehrali na hojdačkách a v drevenom domčeku, kým dospelí popíjali vychladené pivo. Veď nič iné sa v tej kose ani robiť nedalo. Na zahriatie sme si dali cyklistiku v protivetre a naproti blížiacej sa búrke. Cieľ bol jasný – plavebná komora na Dunaji. Mali sme šťastie, keď sme vystihli moment vplávania lode a zatopenia komory. Niečo po 18:00 sme odišli do nášho bejskempu. O deviatej večer, v spoločenskej miestnosti, sme sa ledva zmohli na pár dúškov kvalitného vínka. Oči chytala únava, viečka dreli nasucho a chceli spať. Deti, snáď z tých výparov, chytili druhý dych a rozbesneli sa, akoby celý deň strávili ničnerobením.
Čas cyklistiky: 01:01:45 Prejdená vzdialenosť: 12,78 km Priemerná rýchlosť: 12,4 km/h
Deň 2. (piatok)
Ráno do izby, s kompresným pomerom voľného miesta a úžitkového priestoru 1:4, zasvietilo slnko. Dnešný deň vyzeral byť neštandardne slnečný, napriek tomu, že v Melku bol zvýšený výskyt bohatierov. V hotelíku podávali raňajky v útulnej jedálni. Za rozumnú cenu rozumné raňajky. Pekne napapaným sa nám podarilo už o 10:00 osedlať tátoše a kompletnú družinu malých aj veľkých bohatierov posadiť na sedadlá a vyraziť. Popri Dunaji viedla cyklistická cesta okolo hradu v Schönbühel an der Donau. Tibor a jeho 5 členná družina, z toho 4 vlastné deti, sa ohlásili, že sú neďaleko a aby sme ich tam počkali. O 11:18 dorazili. Z auta zložili bicykle, Vojťas zapojil vozík pre malého Maxa a takmer sme vyrazili. Príchodom Tibora a jeho družiny sa totiž koncentrácia bohatierov na jeden meter kubický zvýšila natoľko, že to vo frontálnom systéme vyvolalo nezvratné zmeny vedúce k posilneniu brázdy nízkeho tlaku vzduchu a spusteniu lokálneho dažďa so slnkom. Jedna skupinka okupovala miesta pod stromami, druhá sa schovala pod prístrešok miestneho úradu. Prestalo pršať až na pravé poludnie. O pol jednej sme fičali ďalej. Času nebolo nazvyš a za chrbtom hrozila vážnejšia búrka, ktorú si pre bohatierov pripravil frontálny systém. O pol druhej sa nám podarilo chytiť kompu v Spitze na druhý breh Dunaja. Po 15 minútovej plavbe sme zamierili rovno do reštaurácie. Nestihli sme si ani poriadne objednať, keď sa mračná pretrhli a vyliali ten sajrajt rovno do našich pív a niektorým aj do tanierov. Presunuli sme sa dovnútra. Jedli sme na etapy, keďže obsluha nestíhala a nebol ani dostatok miesta pre všetkých bohatierov. Akurát sme dojedli, keď búrka pozvoľna skončila. Výrazne sa ochladilo. Niektorým nie nadlho. Keďže časť šikovnejších bohatierov už vyrazila, časť s menšími deťmi nasadala a časť labužníkov ešte len platila účet za obed, v tomto zmätku sme nepostrehli chýbajúcu malú bohatierku Emu. Zadná skupina si myslela, že je s tou prednou, a keď som dobehol prvú skupinu, tak tá si myslela to isté, len presne naopak. Okamžite som sa vrátil do Spitzu a prehľadával okolie. Obavy, že by sa malá Ema vybrala kompou na druhú stranu Dunaja, sa našťastie nepotvrdili. Tibor spolu s Jankou si vydýchli. Ema bola nájdená v záhrade za reštauráciou, v ktorej sme hodovali. Bola pri nej staršia pani, ktorej sa slovensky hovoriaca voľne pohybujúca sa a ešte k tomu nezletilá bohatierka zjavne nepozdávala. Podujal som sa radšej na toto dieťa osobne dohliadnuť a dotlačiť ju živú a zdravú až do Melku, aby som aspoň čiastočne odbremenil rodičov štvoro takýchto detí majúcich. Cestička jemne kopírovala tok Dunaja a zarezávala sa do kraja plného vinohradov a starobylých mestečiek, vystavaných z kameňa. Naozaj bolo na čo pozerať. Čakalo nás posledných 25 kilometrov, no s každým prejdeným bol ten ďalší ťažší a ťažší. Dospelákom to nevadilo, no deti mali skutočne dosť. Dobehol som Anténku a jej pridelenú skupinku detí. Vyzerala, že má vyčerpaný repertoár humoru a zábavy. Deti boli mierne deprimované a náhodne roztrúsené po lúke ako tanky v údolí smrti. Niektoré zbierali kvietky, niektoré sa nudili a jedna nemenovaná dokonca vyhlásila, že s nami už nikdy nikam nepôjde. A to sme mali pred sebou ešte 17 km. Tu treba poznamenať, že bicyklovať proti toku Dunaja znamená bicyklovať do trvalého stúpania. Deti dostali skutočne zabrať, no napokon to bravúrne zvládli. Dokonca sa nám podarilo nemožné – stihli sme večeru podávanú o 18:30. Po večeri nás Tibor pohostil „welcome” drinkom a tiež aj na znak vďakyvzdania za pomoc pri hľadaní strateného dieťaťa. Anténkovci a Tiborovci odišli na večeru do mesta. Ostatní sme pokračovali v načatých drinkoch. Večierke o 23:00 sa už nedalo odolať.
Čas cyklistiky: 03:26:51 Prejdená vzdialenosť: 52,58 km Priemerná rýchlosť: 15,2 km/h
Deň 3. (sobota)
V Melku sme to nateraz zabalili. A to doslovne. Po raňajkách sme naložili komplet batožinu aj s bicyklami a deťmi do áut a presunuli sa do Kremsu. Tentoraz sme okrem bicyklov nič nevybaľovali, takže naše tátoše boli osedlané behom chvíľky a už o pol dvanástej zanechávali prvé virtuálne stopy v asfalte, ohľaduplne nanesenom do kraja kvalitných viníc a rozkvitnutých ovocných sadov. Mestečko Dürnstein vítalo pustovníkov otvorenými pivničkami a obchodíkmi so suvenírami. Neodolali sme a zastavili sa hneď pri prvej pivničke. Správne vychladené zlatisté vínko, v tenkostenných pohárikoch na vysokej stopke, prepúšťalo slnečné lúče skrz seba a na jemných bublinkových vláskoch ich rozptyľovalo do okolia. To sa nedá nechľastať. Posnorili sme úzkymi uličkami, nedočkavé detváky sa vymočili podľa potreby kde sa len dalo, a z vysunutých hradieb na opačnom konci mesta sme pozreli meandre Dunaja. Po vínku poriadne vytrávilo a tak najbližší cieľ dostával jasné kontúry. Otvorená reštaurácia na ľavom brehu, s hojdačkami pre najmenších, bola naplnená až po okraj, no veľa bohatierov sa všade dobre zmestí. Po zaprataní ženských brušiek a mužských kotlíkov dobrotami pokračovala cesta ku kompe v Spitze, kde sme včera stratili Emu, no tentoraz sme si všetci dali poriadneho majzla. O štvrtej sme sa prepravili na pravý breh a pokračovali späť do Kremsu. Cesta viedla vinicami a okolo detských ihrísk. Bohatieri jedno z nich takmer zlikvidovali, keď ho poctili svojou návštevou. Posledné kilometre putovania sme zápasili so silnejúcim protivetrom, ktorý spôsobil oddialenie príchodu k autám. O siedmej večer sme naložili bicykle a vydali sa každý svojou cestou.
Čas cyklistiky: 03:08:55 Prejdená vzdialenosť: 38,10 km Priemerná rýchlosť: 12,1 km/h
René
Turistika (8.9.2008-11.9.2008)
Deň 1. (štvrtok)
Paradoxom niektorých bohatiersky organizovaných akcií je niekedy organizácia samotná. Veď aj ubytovanie v Červenom Kláštore, neďaleko meandrov spenenej hladiny Dunajca, vybavovala Lenka, bývajúca až v stovežatej Prahe, a to aj napriek tomu, že pár bohatierov zapustilo svoje korienky v neďalekých lesoch východného Slovenska. Miesto aj čas bohatierskeho zrazu bol o 15:00 v goralskej reštaurácii u Petríka. Ten nám prenajal na pár nocí aj horáreň „Hájenka“, prapodivne umiestnenú priamo v obecnej zástavbe, hneď vedľa hlavnej cesty. Na prvú noc však kapacitne nestačila uspokojiť všetky naše potreby, preto časť mobilnejších bohatierov sa presunula na opačný koniec obce, do strediska Dunajec. Na naše pomery výborné ubytovanie s parkovaním rovno pred chatkou, bunkou pre štyroch ľudí, s vlastným weckom a sprchou. Pred chatkami detské ihrisko s kolotočom, teplá strava a nočný bar s peknou barmankou. Všetky služby sme samozrejme využili a v tomto poradí. Ku večeru nás došli pozrieť bohatieri z „Hájenky“. Treba podotknúť, že nám ten komfort čiastočne závideli. Tibor svojim skleným vybavením, dominantným demižónom plným robustného vína a novými pohárikmi z českého kryštálu, mnohých prekvapil. Keď chľastať, tak decentne. V reštauráciách nemajú radi konzumáciu prineseného proviantu, preto sme sa radšej aj s demižónom presunuli na chodbu. Po dopití a prvej vlne odlivu hlavne dorastu a bohatierov z „Hájenky“ sme zaujali miesta v bare. Komando, Tibor s Jankou a ich malým dvojročným Maxom, Zdenka a ja – to bola polnočná zostava. Keď už bol Maxo konečne aspoň čiastočne unavený, rozhodli sa Tibor a Janka, že už nás opustia a pešo prejdú do horárne. Tam ich ale čakal Yanoo, takže zvyšok noci až do rána prekecali. Tibor si pri odchode zabudol na barovom stole svoj foťák, čoho sme s Komandom patrične zneužili a hromadu fotiek z baru aj s barmankou nafotili. Doteraz som z nich nevidel ani jednu. Zrejme neprešli jeho cenzúrou.
Deň 2. (piatok)
To bolo ráno. Všetci sme sa streli pri spoločných raňajkách a predebatovali včerajšok a hlavne dnešok. Počasie trocha premenlivé, no prevažne jasno, čiže ideálne na splav Dunajca na pltiach. Nik nebol proti, tak sme sa najedli, zbalili a presunuli sa do „Hájenky“. Ubytovali sme sa v celej horárni. V každej izbe boli nejakí bohatieri, strácal sa prehľad o tom, kto kde býva, čomu výdatne napomohla aj trojposchodová konštrukcia horárne. Snáď len pivničné priestory neboli zabrané. Okolo obeda sme zarezervovali dve plte a po miernom čakaní aj vyrazili na vodu. Pltníci spustili svoje nacvičené poviedky a naše deti zase tie svoje. Malému Viktorovi sa rezali zúbky, a to s dosť silným zvukovým efektom. Malá Janka sa nedala presvedčiť, že Dunajec nie je krytý bazén, v ktorom sa môže veselo vykúpať, veľký Richard močil z plte do vody, malý Riško sa nevyjadroval k ničomu a napokon prespal polovicu cesty. Väčšie slečny ako Ninka, Elka, Dominika, Magdalénka, a chlapák Tonko sekali dobrotu. No a do toho sa ochladilo a začalo pršať. Na druhej plti spočinula rodinná posádka od Tibora, Anténky, Yanooa a Jančiho. V cieli sme sa počkali a v chate Pieniny dali spoločný obed. Rozhodnutie posilniť sa bolo správne, pretože cesta nazad popri Dunajci sa zdala byť nekonečnou. Anténka zohrala veľmi dôležitú úlohu pri motivácií detí nevzdať ukrutný pochod a dôjsť až do cieľa. Niektorí si pomohli požičaním bicyklov s detskými sedačkami. Nevyrovnaná fyzická kondícia bohatierov ich roztrúsila po celej Jantárovej ceste a poslední prišli na večeru ku Petríkovi s hodinovým meškaním. Zdatnejší Vojťas, medzi prvými v cieli, stihol ešte osedlať bicykle svojimi deťmi Elkou, a sedačku Tonkom, a vyraziť späť k chate Pieniny. Jantárová cesta nepatrí medzi najrovnejšie, a tak z početných nerovností terénu a hojdania v sedačke dostal Tonko morskú chorobu. Do záchrannej akcie povolal mňa, a to som už sedel pri stole a zbožne čakal na tanier s večerou. Všetci traja boli zachránení a odvezení priamo do reštaurácie. Po večeri a úspešnom uložení drobizgu do postieľok sa starí bohatieri zišli na jednej z chodieb, aby dopili načaté a načali nedopité.
Deň 3. (sobota)
Ráno to vyzeralo na pekný slnečný deň. K Didi dnes dorazila choroba, čo ju prenasledovala už pár dní, preto celý deň preležala na izbe. Ostatní sme dorazili k raňajkám, napráskali si vytrávené brušká a vyrazili do protiľahlého skalného masívu prebádať povestné Tri koruny. Ešte pred nástupom pod masívom sme sa držali pokope, no jemnú rovinku vystriedalo prudké stúpanie s množstvom schodov. S nadmorskou výškou klesala teplota a stúpal tep. Poliaci dokážu predať hocičo, a inak tomu nebolo ani na vrchole, ktorý obohnali plotom a na vstup postavili strážnikov. Kto chcel až na rozhľadňu, postavil sa do radu platiacich divákov, vošiel do vymedzeného priestoru a jednou polovicou chodníka, usmerňovaný značkami s prikázaným a zakázaným smerom jazdy, nastúpal spolu s davom až na samý vrchol. Na ploche asi štyroch metrov štvorcových sa k sebe, ale aj od seba, tisla asi dvadsiatka cestujúcich, a nebyť chýbajúcich madiel, človek by sa neubránil dojmu, že stojí v preplnenom autobuse, smerujúcom na vysokoškolský internát po záverečnej skúške. O výhľade ani nehovoriac. Pozerať sa mohli len priebojní alebo s vyšším vzrastom, ľudia s menej kvalitným genofondom ostali pripučení v strede davu. Fronta čakajúcich po chvíli začala pokrikovať na plošine stojacich ľudí, že aj oni si zaplatili a aj oni chcú vidieť, tak aby tam zbytočne či dlho nepostávali. Odišli sme z plošiny. Výhľad stál skutočne za to. Červený Kláštor na dlani spolu s „Hájenkou“ a reštauráciou u Petríka, Dunajcom a drobnými plťkami sotva viditeľnými voľným okom. Zostup sme absolvovali druhou cestou okolo ruín hradu. Dochádzala už voda a sily. Po návrate do horárne a večeri pár bohatierov vyrazilo ešte na okružnú slovensko- poľsko-slovenskú cyklistiku po pohraničí. Deti už nebolo treba dlho prehovárať k spánku, no horšie bolo, že ani dospelých. A tak bolo možné stretnúť po chate blúdiacich bohatierov, hľadajúcich niekoho do partie, no tejto noci sa po nich zľahla zem.
Deň 4. (nedeľa)
Doobeda sme to celé zabalili. Didi už sa spamätala z choroby, Dominovci odišli po prehliadke kláštora, v ktorom práve natáčali film, rovno na východ, Vojťas sa chystal ešte unaviť deti, aby po ceste spali... Postupne sme všetci povyrážali domov a opustili tento na prvý pohľad zabudnutý, ale inak prenádherný kraj.
René
Splav (27.8.2008-30.8.2008)
Deň 1. (streda)
Ťažko povedať, prečo duša bohatiera prahne po poznaní nepoznaného - či už územia, kultúry, národa, jazyka alebo alkoholu. Tentoraz, zrejme ostanete sklamaní, sme sa vydali za poznaním nie alkoholu, ale jazyka, a to rovno maďarského. Ako hovorí staré nepísane príslovie – jazyk najlepšie spoznáš z vodnej hladiny. Neverili sme tomu, ale načo zbytočne riskovať. Vybrali sme sa splaviť a spoznať maďarskú časť Malého Dunaja, prechádzajúcu Mošonským národným parkom neďaleko Bratislavy. Večerný zraz sme si dali priamo v kempe v obci Halaszi. Už po príchode sme vyvrátili ono staré porekadlo. Skrátka, nedohovoríš sa, keď jazyk maďarský neovládaš. Možno to chcelo len trochu snahy prehovoriť po anglicky, ale keď sa nevie, tak sa nedá. Kemp spravoval na náš vkus až príliš prívetivý personál v jednej osobe moletnejšieho ženského pohlavia, ktorá svojou prítulnosťou liezla našim deťom pekne na nervy, a nielen im. Keby bola chlap, asi by už sedela obvinená z pedofílie, ale takto... aspoň že predávala pivo, ktoré sme popíjali do hlbokej noci.
Deň 2. (štvrtok)
O pol deviatej sme zbalili veci, autá nechali na parkovisku pred kempom a vyrazili sme. No, aj by sme vyrazili hneď po zbalení, ale požičovňa lodí nie a nie sa dostaviť. Našťastie Yanoov Kelt bol, je a čoskoro by nebol. Čakanie sme si skrátili popíjaním tohto teplého moku. Decká nevedeli čo od dobroty či zloty, a lode nikde na obzore. Pár minút po obede konečne dorazili. Za meškanie sa borec z požičovne ospravedlnil a dal aspoň prepravu lodí zadarmo. O trištvrte na jednu zaborila žltú špicu do vody prvá kánojka a za ňou nasledovali ďalšie. Pokojný dvojhodinový úsek čoskoro ukončil hlad a smäd. Odskočili sme si do neďalekej reštaurácie, kde už čakala Zdenka s nesplavníkom Riškom. Po výdatnom obede a pive sme pozvoľna začali nasadať do lodiek. Zvýšený výskyt maloletých bohatierov čiastočne časovo skomplikoval nalodenie, no do polhodiny sa všetci odrazili od dreveného brehu a pokračovali v pádlovaní a prekonávaní prekážok ako na vode, tak i na súši. Pohodu na vode dotvorili lúče zapadajúceho slnka, odrážajúce sa od pokojnej hladiny Dunaja. O ôsmej večer sme zakotvili v malebnom kempe s pokosenou lúkou pre stanový tábor a jednou chatkou pre našich najmenších bohatierov. Po zotmení nám roje nepríjemných komárov dýchali na opálené krky a cicali krv, takže stavba stanov trvala rádovo minúty.
Deň 3. (piatok)
Niečo po ôsmej bohatiersky tábor vstal a do ranného ticha spustil svoj džavot. Pod vonkajší spoločenský prístrešok priniesla majiteľka veľký plechový hrniec plný presladeného čaju. O jeho „osviežujúcich“ schopnostiach počas úporného letného dňa nebolo pochýb. Choroba si vybrala prvú detskú obeť, a tak to polovica posádky Derkovcov zabalila. Ostatní si krátili chvíle čakania na môj návrat z potravín s nakázaným proviantom rôznymi zábavkami, napríklad skákaním do vody z visutého lana a menší bohatieri skokmi z móla. Tibor, Boris a Vojťas išli všetkým príkladom, a ak by sa plnil bobrík odvahy či umeleckého prejavu, každý by získal obidvoch. Keď sa všetci nalodili, ja som pokračoval na bicykli so zapojeným prívesom popri brehu. Ku večeru prišli na verejné táborisko, ktoré sa dočasne stalo našim domovom, aj ďalší bohatieri Komandovci a Vargovci, ktorí symbolicky doplnili znížené stavy a splavili si aspoň kus dunajského ramena. Nič už nebránilo spoločnej opekačke, ktorá sa pretiahla do neskorej polnoci.
Deň 4. (sobota)
Včerajšia noc, posledný deň a najkratší úsek splavu sa podpísal pod neskoré vstávanie. Raňajky o desiatej a žiadna disciplína. Yanoovci to o jedenástej zapichli a rozlúčili sa s nami. Ostatní sme poctivo dobojovali až do cieľa a o štvrť na jednu bolo po všetkom. Nie však úplne. Cestou domov sme sa zastavili na termálnom kúpalisku v Mosonmagyarovari, kde zrelaxovalo nejedno telo unaveného bohatiera. A to bola pred nami ešte nedeľa.
René
