2001 Ročník 24

Tohtoročná Magnezitárska 60-tka sa niesla v znamení pohody a pekného počasia. Večer som docestoval s Jančim do Krompách posledným "vŕbovým" železničným spojom, akým to len šlo. Na stanici nás už čakal netrpezlivý Komando, ktorý dúfal, že mu sľúbený spacák a karimatku donesiem, pretože na jeho 600-ku motorku sa niečo tak objemné skrátka nezmestí. Ako nám vysvetľoval, museli mať ostatní účastníci z neho srandu, pretože keď ho jedna z účastníčok videla v tej koženej kombinéze, v prilbe a bez batožiny a na jej otázku, či aj on prišiel na 60-tku, odpovedal áno. Aké bolo jej prekvapenie, keď zistila, že hovoril pravdu.

Ráno sa k nám pripojila Lenka s Tiborom, ktorí prišli ranným vlakom z Košíc a Dominik s Dankou, ktorí naopak prišli zo Spišskej Novej Vsi. Dancúľ tiež sľuboval, že príde, ale neobjavil sa tu. Ospravedlňovalo ho včerajšie večerné vystúpenie v muzikály. Ráno sme vyrazili o 5:30, ale už medzi poslednými. Po počiatočnom nedorozumení sme sa rozdelili na tri skupiny, ale mobilné spojenie zabezpečovalo trvalý prehľad o tom, kto, kde, s kým a ako. Stretli sme sa až na chate na Plejsoch. Prvý kopec a nalačno dá skutočne zabrať. Ešte jedna fotografia s výhľadom na zrúcaniny Spišského hradu a ide sa ďalej. Opäť sa stretávame až na jednej z kontrol pred Gelnicou. Odtiaľ už pokračujeme spoločne. Dominik pre bolesť v šľachách odstupuje prvý kopec za Gelnicou spolu s Dankou. Jediné, čo ho sklamalo, bola neúčasť Dancúľa, na stretnutie s ktorým sa moc tešil. Po takmer 30 kilometroch dorážame na chatu Erika. Tu si dávame pivo a niečo pod zub, keď tu zrazu pribehne Dancúľ, ktorý vyrazil z Krompách takmer hodinu po nás. Po ceste dobre že nebežal, len aby nás stihol. Ako sám povedal, keby nás nedobehol po Eriku, vzdal by to. A takto to chudák musí absolvovať celé. Okolo 13:00 vyrážame ďalej na zvyšnú polovicu trasy. Tento druhý úsek sa často stáva monotónnym, telo unavené a vláčne nereaguje na bolesť a otrasy. Takto to pokračuje, až pokým nepríde človek na zjazdovku. Strmý svah so šotolinou doničí zvyšok zdravých svalov na nohách a prvoúčastníkovi pochodu zanechá trvalé spomienky na pochod. Komando márne čakal na autobusovej zastávke, kde doprava funguje iba v čase zimnej sezóny, kedy vozí záujemcov o zimné športy do miestneho strediska. Lenka sa nechala aspoň pár metrov odniesť na Tiborovom chrbte, ale naozaj len pár metrov. Tesne pred koncom sa Janči s bolestivými pľuzgiermi a Tiborom utrhli od pelotónu. Keď sa zbadali, sadli do trávy, že nás počkajú. My sme medzičasom došli do cieľa a možno pol hodinu po nás Janči s Tiborom. No čo, aj majster Tibor sa utne a zblúdi z tak dobre známej cesty.

V cieli nás čakala kapustnica, pivo, odznaky a diplomy. Nocľah sme našťastie mali zaistený v byte Tiborovho starkého. Horúca sprcha spravila z našich trosiek opäť ľudské telá. Večer sme ešte vyrazili do nočných Košíc, popili pár pív a išli spať. No skrátka, akcia ako sa patrí. Som si istý, že o rok si pôjde väčšina z nás dať znova do tela.

René