BT ’02

Splav (6.5.-12.5.2002)

Deň 1. (pondelok)

Nebyť mojej lenivosti, už sme tam mohli byť! Je pravda, že mi občas balenie dlhšie trvá, ale tentokrát som Zdenku uistil, že autobus do Prahy určite stihneme. Na Nivy prichádzame prví. Janči ani Stančo tu ešte nie sú. Sedem minút pred odchodom začínam byť nervózny aj ja a tak sa rozhodnem, že tých dvoch nájdem, aj keby to hneď neboli oni. Veď máme pre nich zakúpené lístky a miestenky! Á, tam sú. Stoja tam už asi dvadsať minút a čakajú na nás. Takto to dopadne, keď niekto nevie, aký je rozdiel medzi vestibulom a perónom  O 16:30 odchádza autobus. Jediná zastávka je pred motorestom Rozálka, s deviatimi drevenými krížmi – pamätníkom vraždy deviatich svadobčanov. Cestou do Prahy sa z rádia dozvedáme výsledok hokejového zápasu Slovenska s Rusmi – zatiaľ vedieme. V Prahe na Florenci nás už čaká Lenka, u ktorej by sme mali túto noc prespať. Stihli sme dokonca posledné minúty zápasu zhliadnuť aj v televízore. Pripíjame na víťazstvo 6:4 nad Ruskom a na spoločné zvítanie sa s Lenkou, Tiborom, Zuzkou a Jerrym. To nám to pekne začína.

Deň 2. (utorok)

Je skoro ráno, teda niečo po 8:15, a my odchádzame smerom k vlakovej stanici. Batohy a veci na splav si odkladáme v úschovni na hlavním nádraží. Začína prehliadka Prahy – Václavák, Lucerna, Bontonland, Prašná brána, Staroměstská radnice, Orloj. Neďaleko parlamentnej budovy, v reštaurácii „u Kocoura“, obedujeme. Raz darmo, české pivo je české pivo. Odtiaľto je to len kúsok k Hradčanom. Prehliadka pokračuje chrámom sv. Víta, nezmyselnými hodinami, mučiarňou a Zlatou uličkou. Po návrate na nádraží sa k nám ešte pripája Kuzi. Vlak do Vyššího Brodu cez České Budějovice odchádza o 15:15. Tu sa presúvame do predných vagónov, pretože sa posledné odpájajú. Ďalší prestup je v dedine Rybník. Čaká tu elektrifikovaná lokálka zložená z predpotopnej lokomotívy a jedného dvojposchodového vagóna. Ten sa do posledného miesta zaplnil vodákmi, ruksakmi a pádlami. Stany rozkladáme v kempe vo Vyšším Brodu. Tu sa k nám pripája MalýP s priateľkou. Dnes večer by mali ešte doraziť Komando s Alenkou a Karou. Odchádzame na večeru do centra. Katův šleh a Plzeň 12°. Občas zapínam rádio a Jerry posiela SMS-ky. Potajomky si navzájom vymieňame najnovšie informácie o stave zápasov z majstrovstiev sveta. Česi prehrávajú jediný, zato rozhodujúci zápas s Ruskom 1:3 a tak sa s majstrovstvami predčasne lúčia. Okrem toho reportér hlási výhru Slovenska nad Kanadou 3:2. Vo štvrtok sa odohrajú dva zápasy – Fínsko s Ruskom a Švédsko so Slovenskom. Keďže sme už Švédov v jednom zápase porazili, máme veľkú šancu urobiť to znovu!

Deň 3. (streda)

Dnes čakáme ešte jednu posádku v zložení Honza a jeho priateľka, ktorí by mali prísť až okolo druhej. Zatiaľ sa pôjdeme pozrieť na neďalekú Čertovu stenu. Po obede, zbalení, najedení a kompletní začíname pakovať veci do lodičiek. Mnohí zistili, že miesto na sedenie v kánojke je nepriamo úmerné veľkosti naloženej batožiny. Nepomáha ani dohováranie, ani stláčanie vecí rukami a nohami. Asi po hodine máme zbalené. Na vodu a takmer aj pod vodu sa dostávajú loďky niektorých prvosplavcov. Argument, že loďka je dostatočne stabilná aj v rukách neskúseného vodáka, nepomáha. Najlepšia liečba je ale liečba šokom. Spoločne teda vyrážame na vodný tobogán rieky Vltavy a nechávame sa unášať (niektorí až nekontrolovane) prúdom. Vltava je známa svojimi vodnými prekážkami v podobe jezov, skrytých kameňov a častých zákrut. Hneď prvý malý jez nás rozdeľuje na tri skupiny. Tí, čo ho určite nesplavia a radšej si loďku prenesú, druhú skupinu tvoria skúsení harcovníci, ktorí jez prešli bez zaváhania. Tretia skupina, do ktorej patrím aj ja, má odvahu ale nemá skúsenosti. Najprv vyčkávame, ako to kto prejde a potom to skúšame aj my. Z pohľadu háčika je to dosť nepríjemný pocit, pretože všetku vodu z vodného valca za jezom si vychutná bez akejkoľvek možnosti ovplyvnenia smeru loďky. Uf, už je za nami. Špongiou rýchlo odčerpávam nabratú vodu z lode a kontrolujem batožinu a sudy. Vyzerá, že je všetko OK. Ako sa pozerám na tých, čo sa rozhodli preniesť plne naložené lode, nevyzerá to najľahšie. Pri druhom jeze s dreveným mostíkom sú už skupiny iba dve – tí, čo ho prejdú a tí, čo ho prenesú. Tu sa cvakla iba Jančiho kánojka pre jeho mladícku nerozvážnosť. Ostatný úsek je veľmi pekný a pomerne svižný. Vltava prechádza historickým mestom Rožmberk. Na hladine sa odráža silueta Rožmberského hradu a padacieho mosta. V diaľke je vidno ďalší jez. Dlhé vybetónované koryto nerobí problém. Na ľavom brehu som zbadal MalýPa s priateľkou. Žmýkal si veci a vylieval vodu z loďky. Ako sme tak pozorovali ich a nie Vltavu, háčik Zdenka mi neskoro ohlásila skrytú skalu a skoro sme sa cvakli aj my. Našťastie hneď za zatáčkou je kemp. Ešte malá nepríjemnosť na skalách v meandri pred kempom a sme v suchu. Večera – smažák na pol taniera, hranolky, obloha a české pivečko. V krbe plápolá oheň a príjemne zohrieva rozmočené ruky. Čo viac si človek môže priať?

Deň 4. (štvrtok)

Dnes máme pred sebou krátku etapu a tak doobedie využívame na prehliadku Rožmberského hradu. Po prehliadke vstupujeme do mučiarne, kde niektorí na vlastnej koži pocítili kruté muky stredoveku. Janči s palčákom priznal aj to, čo neurobil a Komando, natiahnutý na škripec, takmer prišiel o oba ramenné kĺby. Jez vedúci pozdĺž papierenského podniku patrí medzi najdlhšie a bezproblémové. Po prvýkrát neprenášajú ani Janči so Stančom. Druhý jez neďaleko Nového Špolí je vo výstavbe. Jeho šírka bola zúžená o polovicu. Raftové člny a Komandova kánojka však nemali žiadny problém ani s touto nástrahou. Akurát si od nás požičali špongiu. Ostatní spoločne prenášame plne naložené lodičky asi 50 metrov po brehu. Kemp v Novom Špolí leží asi 1 kilometer od Českého Krumlova. Po vylodení odchádzame na prechádzku do večerného mesta. Nie nadarmo patrí medzi 2. najnavštevovanejšie mestá Českej republiky a je na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Práve sme prechádzali uličkami, keď sa z jednej krčmičky ozývali nadšené hlasy. Podídeme bližšie a vidíme v televízore víťazstvo našich nad Švédmi po predĺžení a samostatných nájazdoch. Znamená to, že sa stretneme vo finálovom zápase s Ruskom. To sa bude spať!

Deň 5. (piatok)

Ráno sme splavili len pár metrov a už je tu prvý jez. Ten každý musí prenášať pre ostré hrany železobetónu a nízku hladinu vody. Druhý jez prenášame všetci okrem Komanda s Alenkou. Tretí jez idú všetci. Vodu tu naberá každá kánojka. Pomaly sa dostávame k najznámejšiemu Krumlovskému jezu. Ten sa pre svoj vodný valec prechádza naprázdno. Po vyložení batožiny to chcem skúsiť aj ja so Zdenkou, ale najskôr sa poučíme z chýb iných. Lenka s Tiborom to prechádzajú bez prevrátenia, ale ich loďka sa razom zmenila na napustenú vaňu a tak pozvoľna klesajú ku dnu. Honzov gumák s tým nemá absolútne žiadny problém. Nasleduje Komando, ktorý svojho háčika Alenku takmer utopil. Samozrejme, že ich technika sa nám pozdáva a tak vyzbrojení teóriou sme to rozbehli aj my dvaja. Zoči-voči vodnému valcu sa naša kocábka postavila čelom a hrdo vplávala do rozbúrenej hladiny. Čo sa stalo potom, to mi celkom nie je jasné. Môj pud sebazáchovy ma prebral práve v čase, keď som hlavou leštil kamienky na dne rieky. Ešte chytiť tú nešťastnú loď a sme v suchu, i keď mokrí až do hĺbky vlákna záchrannej vesty. Len čo sme povylievali všetku vodu z loďky a naložili batožinu, začalo pršať. Nikto nás zmoknutých nechce vpustiť do reštaurácie na obed. Plávame teda po prúde ďalej. Dážď nás vyhnal na breh. Pod skalami, dočasným útočiskom pred nepríjemným dažďom, koštujeme domácu slivku. Najprv do jednej, potom aj do druhej a tretej nohy. Vyrážame. Už ani neviem, ako som to celé upádloval a uriadil. Niekoľko sto metrov pred Zlatou Korunou bol posledný jez. Dážď, rozmočené prsty na bosých nohách a studených rukách, chlad od zeme, všade voda, no skrátka krásne májové počasie. Loď tisneme po blatistom brehu ako starí burlaci. V Zlatej Korune sme rozložili stany a poďho na rum s čajom, párky, pivo, česnečku a smažák. Uzatváram stávku s Komandom, že naši vyhrajú a budú majstri sveta. Večer to vzdali MalýP s priateľkou a odišli domov. Vysedávame s ostatnými vodákmi pri zastrešenej recepcii. Pár individuálnych spevov a jeden gitarový doprovod dotvárajú večernú pohodu až dovtedy, kým neprišli nejakí borci v maskáčoch a s gitarami. Jeden si začal rozkladať vodácky sud a z jednotlivých drevených častí pomocou upínacieho systému, podobnému starému lyžiarskemu viazaniu, postavil jednostrunnú basu. Ozvučnicou bol otvorený plastový sud, jedinou strunou bol konopný povraz a hmatník pekne vyrezávané morené a lakované drevo. Toto ľudové zoskupenie vytvorilo nádhernú a neopakovateľnú atmosféru. Na dokreslenie uvediem ich najobľúbenejšiu a najhranejšiu piesenku, ktorá si pre svoj praprimitívny text a melódiu podmanila všetkých naokolo. S touto piesňou v hlave odchádzame spať.

Rf:
Můj pták se točí,
má modrý oči,
můj pták se točí točí dokola.

Hadi rádi šukaj v kádi,
Buffalo Bill,
hovno vědel,
v prdéli byl.
Hadi rádi šukaj v kádi,
Buffalo Bill,
hadi jsou nejlepší kamarád.

Rf:
Hadi se točí,
mají modrý oči,
hadi se točí točí dokola.

Zebra zebře prdel sevře,
Buffalo Bill,
hovno vědel,
v prdéli byl.
Zebra zebře prdel sevře
Buffalo Bill,
zebra je nejlepší kamarád.

Rf:
Zebra se točí,
má modrý oči,
zebra se točí točí dokola.

Ježek ježka trtká stěžka,
Buffalo Bill,
hovno vědel,
v prdéli byl.
Ježek ježka trtká stěžka,
Buffalo Bill,
ježek je nejlepší kamarád.

Rf:
Ježek se točí,
má modrý oči,
ježek se točí točí dokola.
…

Deň 6. (sobota)

Dnešná trasa poslednej etapy splavu vedie cez nádherné meandre s prekrásnou prírodou okolo Dívčího kamene až do Boršova nad Vltavou, kde splav končí. Posledné prenášanie lodí cez malú vodnú elektráreň a už vidno zberné miesto lodí. Alenka ako prvoúčastníčka prešla, samozrejme nečakane, vodným krstom a tak úspešne zavŕšila prvú tretinu svojej prvej bohatierky. Spolu s Komandom odchádzajú naspäť do Vyššího Brodu pre auto, ostatní ideme na obed. Znova sa rozpršalo a do tanierov nám cez netesnú strechu začala padať dažďová voda. Vyplatili sme rozmočené účty a rýchlym krokom sa presúvame na železničnú stanicu na vlak do Českých Budějovíc. Tam sa odpájajú od nás ďalší súputníci a my cestujeme rýchlikom do Brna. Vo vlaku počúvame rádio. Vyzerá to tak, že naši chlapci možno vyhrajú nad Ruskom. Signál sa mi stráca stále častejšie a batérie fungujú len sporadicky. Nočné Brno je pomerne kľudné. Hľadáme hlavní autobusové nádraží. Vo všetkých nočných podnikoch blikocú televízory a na nich doširoka usmiate tváre našich hokejistov. Sme Majstri sveta!!! V nočnom autobuse si košický šofér neodpustí vtipnú poznámku, že prečo cestujeme, keď celé Slovensko oslavuje?! Nočná Bratislava nás víta pískaním, trúbením, zástavami a skandujúcimi fanúšikmi. Tak toto je záver ako sa patrí!

Cyklistika (12.7.-14.7.2002)

Deň 1. (piatok)

Kto už niekedy cestoval železnicami slovenskej republiky, iste mi dá zapravdu, že preprava bicyklov robí niektorým pracovníkom trvalé problémy. Inak tomu nebolo ani v deň našej cesty. Plánovaný odchod o 11:50 bol posunutý až na 14:28, pretože ten „sympatický“ pán odmietol zobrať Zdenkin a môj bicykel. Po peróne sme hľadali Alenku s Komandom, aby sme im dali vedieť, že prídeme neskôr. Aké bolo naše prekvapenie, keď prišli až po nás. Komando s nenamontovaným nosičom v ruke a Alenka, ktorá si myslela, že stačí prísť desať minút pred odchodom vlaku. To určite! Zavolali sme Lenke, cestujúcej z Prahy, že my už sedíme na kofole pred stanicou. Aké bolo jej sklamanie, keď jej Komando prezradil, že pred stanicou v Bratislave. Skočili sme ešte na vyprážaný rezeň a akože čapák Starobrno. o 16:20 sme dorazili do Brna. Hľadanie výpadovky z mesta bolo únavné a tak sme prvé občerstvenie vyhľadali asi po šiestich kilometroch v Odřanech. Jedlá pani domácej a skutočné Starobrno nedali na seba dlho čakať. Vyrážame po západe slnka. Prvá prerážačka malého skalného brehu bola hneď za Odřanmi, nasledovali tiahle stúpania a klesania cez dedinky Řicmanice, Kanice a Křtiny s dominantou gotického kostola. V Jedoviciach sme odbočili k jazeru Olšovec. Do kempu sme dorazili o 21:30. Rýchlo sme postavili stany, zamkli bicykle a išli zapiť úspešný začiatok cyklistickej etapy. Pri bufete sme ostali takmer do 2:00 rána.

Deň 2. (sobota)

Pršať začalo už skoro ráno. O 11:05 sme doraňajkovali v priestoroch prístrešku pred bufetom. Počiatočné nadšenie po takmer prebdenej noci pomaly opadlo a vízia bicyklovačky v daždi vniesla do nás pocit trudomyseľnosti. Najhoršie to znášal Komando (na naše veľké prekvapenie). Vyrazili sme teda ešte za dažďa a občasného hrmenia dúfajúc, že ho to prejde. Nezačalo to najlepšie. Hneď prišlo tiahle stúpanie a potom dlhokánsky zjazd do údolia k jaskyni Kateřinka, s dažďovou vodou v očiach. Po krátkom rozhodnutí sme kúpili lístky na vstup o 13:00. Dnu nebolo o nič chladnejšie ako von a tak sme sa naplno oddávali tónom kvalitnej hudby z nekvalitných reproduktorov. Na území Moravského krasu je takmer 1000 jaskýň, z toho prístupných verejnosti sú iba štyri. Na chvíľu zasvietilo slnko, čo sme hneď využili na presun do Skalního mlýna. Pred ďalším dažďom a krúpami sme sa ukrili v reštaurácii s lahodným borščom so smotanou. K vrchnému mostíku Macochy sme sa dreli strmými serpentínami, aj s bicyklami. Cesta nadol bola o niečo jednoduchšia a príjemnejšia, akurát čo sme v ľuďoch uskakujúcich spred kolies vzbudzovali nedôveru v naše pískajúce brzdy. Príjemnou lesnou cestou sme sa dostali až k jaskyni Kůlna. Našli sa v nej pozostatky neandertálskeho človeka a našich bohatierov. Neďaleko jaskyne sa nachádza dedinka Sloup, ktorej dominuje vápencový skalný útvar Hřebenáč. Pár metrov od neho našiel Komando svoju stratenú jaskyňu z detstva, v ktorej kedysi dávno zanechal s bratom tomahawk a odkaz s adresou. Doteraz sa však nikto neozval. Je dosť možné, že ho ešte nik neobjavil, pretože prístupová diera sa pomaly zužuje a dospelý sa tam už nevmestí. Vľavo od tejto diery sme preskúmali ešte jednu, tentoraz väčšiu a pomerne prístupnú. Bola tam absolútna tma a kužele svetiel z našich lampášov nepresiahli dĺžku dvoch metrov. Brodili sme sa nánosmi bahna a hľadali, kam to až povedie. Podarilo sa nám objaviť tri zamrežované dvere. Jedni viedli von k jaskyni Kůlna, druhé na opačnom konci viedli do Sloupsko-Šošůvské jeskyně a tretie boli zrejme služobné. Na ich opačnú stranu sme sa dostali a tam ohurovali nechápajúcu rodinku s deťmi. Prosili sme ich, aby nás pustili von, že sme sa pozabudli pri prehliadke a už pár hodín sa nevedeli dostať z jaskyne. Natešení sme ďalej pokračovali neskutočne strmým stúpaním dedinkou Šošůvka. Hore sme sa počkali a rýchlym zjazdom pokračovali k jaskyni Balcarka. To, čo v diaľke vyzeralo ako búrkové mračno, bolo skutočne búrkové mračno. O 19:00 začalo opäť pršať. Dážď sa nás držal až do kempu. Na večeru boli fantasticky grilované kuracie stehienka. Na čaj s rumom sme skočili do neďalekej reštaurácie. Pár čajov s medom a rumom urobili svoje. Ostatní návštevníci si usmoklený večer krátili hraním kariet. Netrvalo dlho a na našom stole sme rozohrali pexeso. Ako obrázkové karty nám skvele poslúžili papierové podnosy pod pivo. K dispozícii boli štyri druhy – PŘÍZEŇ Z PLZNĚ, VELKOLEPÉ ČESKÉ PIVO, PIVNÍ CHUŤOVKA a BAR VAŠICH SNŮ, čo boli slovné hračky k slovám ŘÍZ, PÉČE, CHUŤ a BARVA. Po chvíli skrsol nápad dopísať na podnosy číselné hodnoty od VII až po eso. Aby sme pozbierali rovnaký počet podnosov pre každú farbu, museli sme niektoré nadbytočné vymeniť za iné od prekvapených hostí. Rozohrali sme brutálnu partičku faraóna, ktorá trvala takmer do polnoci.

Deň 3. (nedeľa)

Budík mi zazvonil niečo po ôsmej. Dojedli sme grilované kura od večere. O 9:30 sme vyrazili po lístky do Macochy. Dobre známym zjazdom okolo Kateřinky sme sa hnali, aby sme stihli vyzdvihnúť naše rezervované lístky. Našťastie ich zaplatili Miša s priateľom, ktorí sa k nám pridali len na prehliadku Macochy. Vstup bol presne o 11:00. Prechádzalo sa Punkevními jeskyněmi až na dno studenej Macochy. Ďalej sa pokračovalo loďkou cez prekopaný tunel. Bola to skutočne nádherná a nezabudnuteľná podzemná prehliadka, ktorá nám odkryla tajomstvo Moravského krasu v plnej paráde. Z tmy a chladu sedemstupňovej vody sme vyšli až o 12:10. Tu sme sa rozlúčili s Mišou, jej priateľom a Lenkou, ktorá s nimi odišla autom do Prahy. Spiatočná cesta do Brna nám pripadala nekonečná. Slnko do nás pálilo najviac na dialničnom úseku, na ktorý sme sa dostali, ani sme nevedeli ako. Voda vo fľašiach už dávno došla a Brno bolo stále v nedohľadne. Konečne! Ešte sme zabehli na obed a potom vláčikom späť do Bratislavy.

Turistika 1. (9.8.-11.8.2002)

Deň 1. (piatok)

K tlupe bohatierov, cestujúcich vlakom z Bratislavy, som sa pripojil v Žiline. Okrem Alenky, Zdenky, Komanda a Emila prišiel aj starý bohatier Juhi. Vôňa rozličných alkoholových výparov sa vznášala v úzkej chodbičke ako ťažký mrak. „To bude cesta!“, pomyslel som si. Vetrať sa moc nedalo, pretože vonku stále poprchalo a taktiež studený vzduch zbytočne odháňal výpary k ostatným cestujúcim. V Poprade sme vyhľadali Jana a prvú krčmu, ktorá našťastie leží asi 20 metrov od stanice. Dážď a predpoveď na zajtra dala tušiť, že nám to s tým Gerlachom možno nevyjde, ale skúsiť to môžeme. Dali sme po pive a odišli na TEŽ. V električke sa objavil Domino. Spolu s ním sme teda boli deviati. Cesta na Sliezky dom bola pre niektorých zdrvujúca! Strašne pršalo a bola absolútna tma. Po príchode sme sa ubytovali a pokračovali v načatom večere. Dozvedeli sme sa, že vodcovia odmietli s nami ísť pre nepriaznivé počasie. No čo, ráno je múdrejšie večera.

Deň 2. (sobota)

Stretli sme sa pri raňajkách. Vonku to vyzeralo, akoby sa čerti ženili. Kúsok slnka bol v okamžiku zmenený na kúdol bieleho mraku a hneď nato sa rozpršalo. Okolo jedenástej sa vrátila jedna skupina s vodcom. Nemohli pokračovať pre prívaly vody. Juhi sa rozhodol, že pôjde domov a my, že pôjdeme na Poľský hrebeň. Mali sme šťastie, pretože nás dážď takmer nezastihol. Vrátili sme sa trocha umrznutí. V ten deň sme ešte rozmýšľali nad variantou preloženia výstupu na nedeľu.

Deň 3. (nedeľa)

Stretli sme sa pri raňajkách. Vonku to vyzeralo, akoby sa čerti ženili. Kúsok slnka bol v okamžiku zmenený na kúdol bieleho mraku a hneď nato sa rozpršalo. Okolo jedenástej sa vrátila jedna skupina s vodcom. Nemohli pokračovať pre prívaly vody. Juhi sa rozhodol, že pôjde domov a my, že pôjdeme na Poľský hrebeň. Mali sme šťastie, pretože nás dážď takmer nezastihol. Vrátili sme sa trocha umrznutí. V ten deň sme ešte rozmýšľali nad variantou preloženia výstupu na nedeľu.

Turistika 2. (20.9.-22.9.2002)

Deň 1. (piatok)

Druhý pokus výstupu na Gerlach sa niesol v znamení volieb a upršaného počasia. Alenke sa podarilo zohnať komfortné ubytovanie v Starom Smokovci. Vrátnici boli síce trocha čudní, ale inak všetko fajn. Bývali sme v apartmáne s televízorom a teletextom, a tak sa predbežné výsledky volieb miesili s predpoveďami počasia. Snažili sme sa dohodnúť program na zajtrajšok. Komanda však zaujal akčný film v telke a nebola s ním vôbec reč.

Deň 2. (sobota)

Volebné odhady ukazovali vyrovnanosť volieb a teletext dážď a na horách snehové prehánky. To nám ani nemuseli hlásiť, to sme predsa videli. Doobeda sme išli so Zdenkou a Emom doplniť zásoby jedla a pitia. Emo si bol navyše splniť svoju občiansku povinnosť a ako jediný z nás odvolil v Starom Smokovci. Po tom, ako sme sa najedli, sme zvážili všetky varianty a rozhodnutie padlo na túru zo Skalnatého plesa cez Svišťovku až ku chate pri Zelenom plese. K presunu sme využili lanovku. Dole jemne mrholilo a hore bola hustá hmla. Nevideli sme z našej kabínky na susedné, pod nami len kde-tu bolo vidieť kosodrevinu. Na Skalnatom plese to vyzeralo ešte o kúsok horšie. Zahriala nás Emova domáca 60% liehovina. Nahodili sme tempo a po vrstevnici sa vydali k Svišťovke. Občas sa hmla potrhala a bolo vidieť až do údolia. Na Brnčalovej chate sme zjedli polievku a pokračovali ďalej. Komando s Alenkou boli o niečo rýchlejší, avšak nevyužili modrej odbočky do Tatranskej Lomnice ako my a odpochodovali až do Tatranských Matliarov. My traja sme zašlii na večeru do reštaurácie z obdobia neskorého socializmu v Starom Smokovci. Večer sme sa všetci stretli a zvítali sa s Lenkou a Tiborom. Okolo polnoci sme na kuchynke vyzbierali všetky poplatky za ubytovanie a tiež dohodli budíček na 6:15 a odchod na Sliezky dom na 7:15.

Deň 3. (nedeľa)

Ráno sa mi zazdalo, že niekto tlčie päsťou do steny. Trocha som precitol a zistil, že to sú asi naši, ktorí mali izbu v druhom krídle budovy. Keď som zbadal, koľko je hodín, takmer som prestal dýchať. Bolo 7:15! Oni už odchádzali naložiť veci do auta a my sme sa akurát prebudili. No stres ako sviňa. Rýchle sme nahádzali veci do batohov a obliekli si prichystané veci. Do auta sme sa naskladali všetci siedmi. Komando s Alenkou chytili tie najlepšie fleky – v kufri. Cestou na Sliezky dom bola stále hmla. Parkovné stálo 600,- Sk. Celonočný mráz zmenil podmienky na Gerlachu a tak museli vypomôcť ešte dvaja vodcovia, na ktorých sme čakali až do deviatej. Ranný stres sme vykompenzovali hodinovou prestávkou s horúcim čajom, kávou, podaktorí pivom a vkľude sa naraňajkovali. Dostali sme dvoch vodcov, sedem cepínov a sedem úväzov. Dohromady nás bolo takmer 30 ľudí. Nad Batizovským plesom sme si pozapínali sedačky a naviazali sa už na začiatku Batizovskej próby. Próba je síce istená reťazami a kramlami, ale pri odstupoch 2-3 metre, pľantajúcom sa lane medzi nohami a namrznutou skalou to dalo skutočne zabrať. Výstup k vrcholu sa dal zvládnuť. Spoločný vrchol sme dosiahli všetci naraz, pretože bolo zakázané odpojiť sa od istiaceho lana. Ešte pár fotografií, pasovanie Alenky za bohatierku a chytro nadol. Ruky sa nám od studeného vetra a zamrznutých reťazí sformovali do jedného bolestivého kŕča. Komando ocenil „priľnavosť“ podrážok svojich obľúbených kanád a zapožičaný cepín. Cesta nadol bola podstatne horšia a najnáročnejšia v záverečnom úseku, s kramlami, skobami a reťazami. Na Sliezky dom sme sa vrátili tou istou magistrálou. Ešte sme si vyzdvihli batohy v ubytovni a večer odcestovali domov.

René