BT ’03

Splav (29.5.–2.6.2003)

Deň 1. (štvrtok)

Tušil som, že budú problémy, pretože buď sa nám zvykne pokaziť počasie, alebo sa stane druhá možnosť. A veru sa stala. Kanoe typu Vydra je zvyčajne určená pre dvoch ľudí a ich batožinu, ibaže my ideme na splav siedmi. Dancúľ totiž prišiel o háčika práve v deň odchodu. Janka, s ktorou sa zoznámil cez internetovú zoznamku, spočiatku vyzerala seriózne. Zrejme ju odradila bolesť v hrdle a evidentne jej chýbala bohatierska duša. Dancúľ to takmer vzdal. Lenka totiž medzitým stihla stornovať jednu Vydru a tak sme mali k dispozícii iba tri kánojky pre siedmich ľudí. Zlom nastal až na vlakovej stanici. Komando skrátka výhovorky typu „nemám háčik“ neuznáva. Ideš s nami a ticho. Veď si ťa nejako do tých troch lodí rozdelíme. Na stanici sa k nám pripojila Mariačka, Tiborova mama. Tak sme kompletní. Cesta vlakom do Havlíčkova Brodu ubehla pomerne rýchlo. Nezažili sme žiaden pohraničný incident, hoci sa Alenka preukázala Komandovym občianskym preukazom a naopak. V Havlíčkovom Brode sme prestúpili na motoráčik, do ktorého nám lístky kúpila Lenka, netrpezlivo čakajúc na nás. Neďaleko od stanice vo Vilémoviciach sa nachádza vodácky kemp Stvořidla. Tu sme vystúpili až na druhý pokus, keď Komando otvoril násilím dvere rozbiehajúceho sa vlaku. Postavili sme stany, ochutnali česnečku, držkovú a pečenú klobásu. Pri vode začala byť riadna zima, tak sme sa presunuli bližšie k bufetu. Pod slnečníkom sme si večer niekoľkokrát pripili „na centrálu“ a na prvé štyri jezy, prespievali pár piesní a išli spať. Mohlo byť asi pol jednej ráno.

Deň 2. (piatok)

Ráno sme sa pobalili. Čakal nás rýchly presun motoráčikom do Českého Šternberku. Vlak odchádzal presne o 8:38, zatiaľ čo Komando o 8:30 ešte raňajkoval. Aj Zdenka sa tak ponáhľala, že namiesto toho, aby horúci čaj hodila do seba, tak ho hodila na seba. Cestou vlakom sme pozorovali kraj okolo Sázavy. Všetko by bolo fajn až na tú rieku, ktorá chvíľami vyzerala ako veľké rozbahnené jazero. Zrejme vypúšťali nejakú priehradu. Konečne Šternberk. Do príchodu majiteľa požičovne lodí ostal čas aj na prehliadku hradu. Pred ďalším vstupom sme si odložili ruksaky v pokladni a započúvali sa do výkladu sokoliara pre žiakov pražských základných škôl. Dozvedeli sme sa od detí aj také perličky, že orol skalný „zabíjí lidi“ a že sokol sťahovavý „se živí hmyzem“! O 12:15 začala bohatierska prehliadka hradu. Zaujímavosťou bolo aj to, že v ňom býva jeho terajší majiteľ, ktorý na stene z obrazov vytvoril svoj rodostrom do hĺbky piatich generácií, alebo že práve tu sa nakrúcal legendárny seriál Arabela. Obed v hradnej reštaurácii padol na úžitok. Nastala chvíľa pravdy – ako vtesnať sedem ľudí do troch kanoí?! Jednoducho. Objednali sme jeden kajak do mestečka Sázava, kam by sme sa mali v ten deň doplaviť. Zatiaľ sme si rozdelili veci do barelov, ktoré nám odviezli Lenka a Komando, a ja so Zdenkou sme odniesli ten najväčší barel, teda Dancúľa. Hneď po nalodení sme takmer klesli ku dnu. Dancúľ sa metal, mrvil, otáčal, len aby našiel vhodnú polohu na sedenie. Loď zatiaľ strácala smer a nebezpečne sa nakláňala. No, už aby sedel vo svojom kajaku! Jeden deň sa to dá vydržať, ale dlhšie určite nie. Prvé dva jezy, Český Šternberk a Rataje nad Sázavou, sme prenášali a prvý splavný jez v Kuchelníku skúsili splaviť všetci traja. Dobrá blbosť to bola. Cvakli sme sa hneď za vodným valcom. Zdenke odplávalo námornícke tričko neznámo kam, ostatné veci sme stihli pochytať. Od toho okamihu sme pred každým jezom všetko vyložili a na striedačku splavili vždy iba dvaja. Takto dostal príležitosť aj prvoúčastník Dancúľ. Slnko pomaly zapadalo a od vody opäť stúpal chlad. Najhoršie bol na tom stredný nepádlujúci člen našej posádky, ktorému bola najväčšia zima. Do Sázavy sme doplávali až po západe. Pri brehu stál malý zastrešený altánok, pod ktorým sme postavili stany a konečne sa išli navečerať. Výber bol skromný – nakladaný studený hermelín alebo mastná horúca klobása, k tomu čaj s rumom a pivo. Večer asi o 22:00 sme rozpočítali peniaze za tri lode a za Dancúľov kajak. O polnoci, uzimení a unavení, sme zaspali.

Jezy na trase Český Štenberk – Sázava:
75,50 Český Šternberk
69,10 Rataje nad Sázavou
68,10 Kuchelník
67,30 Ledečko
60,40 Samopaše
58,00 Budín
56,20 Kavalier – Sázava

Deň 3. (sobota)

Hoci sme vstávali od 7:30, trvalo nám takmer tri hodiny, kým sme vyrazili zo Sázavy. Raňajky, hygiena, balenie, obhliadka jezu Černé Budy, nalodenie, test kajaku a prevrat Eskimáka, vzájomné fotenie až do 10:30. Cesta bola veselá, no po čase sa schladilo a nad Sázavou sa vznášali temné mračná a začal fúkať silný protivietor. A v takejto zime sa na jeze Hvězdonice nešťastne cvakli Lenka s Mariačkou. Skoro utopili nášho jediného jezového sprievodcu riekou Sázava, ktorý každým namočením neskutočne trpel a jeho listy sa od studenej vody tak tisli k sebe, že ich išlo oddeliť jedine po vyschnutí až na druhý deň. O chvíľu na to sa rozpršalo. Chceli sme prečkať pod mostom do Poddubí, no zima nedovolila. Komando sa vylodil aj s Alenkou na pilieri, ostatní sme pokračovali ďalej do Zlenice. Mali sme pred sebou dnešný posledný, no o to zaujímavejší dvojitý jez Poddubí. Prvú časť sme so Zdenkou prešli takmer celú, keď sa jej pádlo náhle zavrzlo medzi kamene a nedalo sa vybrať. Vystúpili sme chytro z lode a skúsili to prejsť ešte raz. Do kempu Kormorán sme došli vo väčších rozstupoch okolo 17:30. Nepršalo, a tak sme postavili stany. O necelú hodinu sme sa kompou previezli asi dvadsať metrov na druhú stranu Sázavy. Prievozník vyzeral ako hluchý a napoly sprostý – teda nebol prívetivý a už vôbec nie komunikatívny. Bohužiaľ, nemal som odvahu odfotiť si túto veselú postavičku na pamiatku, pretože si vážim svoj fotoprístroj a nerád by som, aby skončil na dne bahnitej rieky po zásahu robustnej, vyveslovanej ruky prievozníka. Na druhom brehu viedol značený chodník až ku zrúcanine hradu Zleniec. Tu sme počkali na východ zapadajúceho slnka, ktoré sem-tam vykuklo spoza mokrých oblakov. O 19:00 sme sa vrátili späť a aby sme nemali za ten deň dosť, vydali sme sa po stopách ďalších dvoch zrúcanín. Musím sa priznať, že pri živote ma držala túžba po smažáku (vyprážaný syr, hranolky a tatárska), no s pribúdajúcou nadmorskou výškou a prejdenými kilometrami to bolo čím ďalej tým horšie. Postupne sa stmievalo, a zrúcanina nikde. Snažím sa demoralizovať celú skupiny slovami „…to som chcel tak veľa, dať si poriadny smažák?!“ a „…vy nie ste hladní? Lebo ja som!“. Nikto však moje úpenlivé prosby o návrat nevypočul. Našťastie sa ku mne pridali Zdenka s Dancúľom a tak sme sa aspoň traja od tých šialencov odpojili. Po ceste sme v húštine zazreli poriadneho diviaka. Stihli sme sa včas vrátiť do Kormorána a dali sme si posledné kusy smažáka a čapovaného Kozla. Zvyšok tlupy došiel okolo 21:30, no smažák už nebol. Ja som to tušil! Treba im však uznať, že sa nevzdali a zrúcaniny hradu v ťažko dostupnom teréne našli.

Jezy na trase Sázava – Zlenice, Kormorán:
54,65 Sázava – Černé Budy
49,10 Pyskočely
43,60 Chocerady
41,95 Hvězdonice
40,50 Poddubí

Deň 4. (nedeľa)

Zrejme celú noc pršalo. Ráno o 7:30 bolo všade mokro a popŕchalo. Prebehli sme pod prístrešok Kormorána na raňajky a horúci čaj. Dážď ustal a stany pomaly obschli. Nalodili sme sa o 12:00 na obed, hoci nás v ten deň čakalo 5 jezov. Všetci sme prvé dva jezy Čtyřkoly a Čerčany prenášali, akurát Komando s Alenkou splavili aj prvý jez. O 14:15 sme sa vylodili v Poříčí nad Sázavou a dali poriadny obed – prevažne vepřo, knedlo, zélo. Takmer o hodinu sme vyrazili oproti ďalším jezom. Na jeze Nespeky sme sa trocha zapotili. Bolo treba preniesť všetku batožinu z lodí asi 30 metrov popri brehu a splaviť nebezpečný jez naľahko. Po ľavej strane bol nepríjemný zubatý múr z betónu. Zvyšok plavby bol kombináciou oleja a jezov. Po ceste sme navštívili zrúcaniny hradu Zbořený Kostelec, kde prebiehali skutočné bohatierske zápasy. Ešte jedna spoločná fotografia a išlo sa ďalej. Pred posledným jezom sa naše loďky dostali do konfliktu z labutím samcom, ktorý chránil svoju labuť s malými potomkami. Neviem prečo, snáď že mal Dancúľ výrazne biele tričko, si ho pomýlil so sokom a pustil sa agresívne doňho, až ho takmer aj s kajakom zahnal do jezu. Jez vyzeral nenáročný, no trčiace kamene dávali tušiť jeho zradnosť. Vyložili sme opäť všetku batožinu a skúsili to prejsť. Nech sme robili čokoľvek, každý z nás nabehol na skalu a naša kanoe dokonca ostala do polovice nad vodou. Neďaleko jezu bol kemp, kde sme sa vylodili. Hneď pribehla správkyňa a skasírovala nás dokonca aj za sprchy. Večer sme sa pokúšali nájsť reštauráciu alebo obchod s potravinami. Reštauráciu už zatvárali a tak nám neostalo nič iné ako kúpiť suchú večeru a pár fľašiek piva vo večierke. V areáli kempu sme si ešte dali párky s horčicou a výborný srnčí guľáš. Večer sme posedeli a pospievali pri flaute a ohni až do pol jednej.

Jezy na trase Zlenice, Kormorán – Krhanice:
35,70 Čtyřkoly
33,50 Čerčany
29,20 Městečko
27,70 Nespeky
21,00 Jawa-Brodce

Deň 5. (pondelok)

Vstali sme na budíček o 7:30. Čakalo nás najviac jezov poprekladaných perejkami. Prvý jez bol hneď za zákrutou ešte v Týnci. Boli sme si ho večer pozrieť a zvoliť taktiku prechodu. Vodný valec za jezom vyzeral, akoby chcel utopiť každú prechádzajúcu loď. Chceli sme to zobrať bokom, ale partia vodákov na nás kričala, že máme ísť stredom. Nasmerovali sme to na stred a rútili sa rovno do vĺn. Prešli sme ho celkom v pohode, odčerpali vodu z lode a o chvíľu bol pred nami ďalší jez Podělusy – Chrást. Ten sme prerazili bočným prúdom. O necelý kilometer už netrpezlivo čakal jez Brejlov. Jeho vodný valec potopil pred našimi očami nejednu loď a tak sme zvolili bezpečnejšiu cestu pravým prúdom, pomedzi kamene. Jez Kaňov sme prenášali všetci. Jez Pěnkava – Krhanice urobil v okamihu z kanoe napustenú vaňu. Zastali sme na brehu, odčerpali vodu a dočerpali hladinu rumu. Ten sme v podstate udržiavali v krvi už od Šternberka. Aj vďaka nemu nikto z chladu a mokra neochorel. Lesní jez s nepríjemným bočným prúdom sťahoval loď do náhonu. Predposledné dva jezy ukončili naše jezové dni a začal najkrajší úsek splavu – perejky. Nádherne šumela Sázava, okolo staré chajdy, drevenice, chaty a chatky s indiánskymi a kovbojskými menami, totemami, vlajkami. Rieka sa kľukatila pomedzi skalné útesy a občas narazila na trčiacu skalu. Za chatou, príznačne nazvanou „U poslední peřeje“ akoby uťalo. Koniec. Už žiadny jez, žiadna perej a žiadne prenášanie. Hladina pred chvíľou rozbesnenej rieky bola kľudná a pomaly nás presunula pod most, kde sme boli dohodnutí s majiteľom lodí. Ťažkopádne sme sa vypotácali z lodí a vytiahli ich na breh. Z barelov trčali prepotené alebo mokré veci, ktoré nestihli vyschnúť. Spravili sme si jednu skupinovú fotografiu a pobalení odišli na obed a pivo do neďalekej Pikovickej „hospody“. Dvoma autobusmi s jedným prestupom v Štěchoviciach sme sa dostali do Prahy, kde sme úspešne zakončili našu prvú časť tohtoročnej bohatierky.

Jezy na trase Krhanice-Pikovice:
19,60 Týnec nad Sázavou
17,90 Podělusy – Chrást
17,00 Brejlov
16,20 Kaňov
14,95 Pěnkava – Krhanice
12,05 Lesní jez – Kamenný újezdec
11,00 Kamenný přívoz
09,80 Žampach

Cyklistika (17.7.–20.7.2003)

Deň 1. (štvrtok)

Týždňová výmena mailov medzi bohatiermi vnášala každým dňom väčšiu neistotu – tak kedy sa vlastne ide? O ktorej? Kade? Koľkí? Posledná dohoda bola, že sa stretneme vo Vrútkach a vyrazíme medzi 17:00 – 18:00. Zdenka a Dancúľ prišli ku mne. Čakali sme na nejaký telefonát, ale márne. Ďalší vlak z Bratislavy do Vrútok prišiel o 19:30, a stále nik. Nevedeli sme sa nikomu dovolať. Buď sme mali nesprávne číslo, alebo mal dotyčný vypnutý mobil. Skúsili sme zavolať Vojťasovi, či nemá číslo na Ema. Hneď na to zavolal Komando, že kde sme, že oni aj s Emom sú na stanici. Aj my sme boli na stanici, ale pri hlavnom východe. Komando opäť prišiel na svojom „horskom“ bicykli, na ktorý nikdy nedal dopustiť, hoci teraz mu už vôbec neprehadzoval. Cestou sme sa zastavili v TESCu, dokúpili zásoby a ako-tak spojazdnili Komandov horák. Konečne si mohol aspoň preradiť na ľahší prevod pomocou páčky a nohy. O 21:00 sme dorazili do Trnova, kde má Dancúľ stodolu. Pár minút po nás prišiel Tibor, ktorý to rezal cez Malú Fatru až zo Žiliny. V hore stretol bludného Holanďana, chystajúceho sa k bivaku. Vravel mu, že po bivak to bola „perfect road“, ale ďalej že to je „horrible“. Tibor to však zvládol. Lenka s Yanoom prišli spolu, lebo Lenka nemala bicykel a tak jej ho požičala Yanoova Stanka. Už nás čakali v poslednej a asi jedinej otvorenej krčme vo Valči. Odložili sme večeru na neskôr a vydali sa im na bicykloch oproti absolútne neosvetlenou cestou. Zišli sme sa tu ôsmi bohatieri. Pojedli sme zlacnené korbáčiky, sušené hrušky a vypili pár pív. Po príchode do stodoly sme si pochutili na fazuľovom bôbe na bulharský spôsob. Lenka so Zdenkou ostali spať vo vnútri, chlapi vonku. Emo čosi poznamenal, že ráno o tretej aj tak bude pršať, ale my sme jeho rosničkové predpovede ľahkovážne ignorovali. O tretej ráno začalo pršať. Presunuli sme sa rýchlo do vnútra a zaľahli, kde sa len dalo.

Deň 2. (piatok)

Zatiahnutá obloha neveštila nič dobré. Zatiaľ bolo sucho a nepršalo. Dancúľ odišiel na bicykli do Vrútok skoro ráno, aby stihol prísť do roboty. Večer alebo na druhý deň by sa k nám možno pripojil. Na raňajky sme opiekli špekáčiky, párky, k tomu čerstvý cesnak, cibuľu a paradajky. Medzitým sa rozpršalo. Pobalili sme sa do igelitov, naložili batožinu na bicykle, ale do dažďa sa nikomu nechcelo. Dancúľ volal, že cestou späť strašne zmokol a že už nepríde. Aspoň sme sa dozvedeli, čo nás čaká. O 11:00 sme definitívne vyrazili do Vríckeho sedla. Hneď za Ležiachovom Yanoo zmenil pôvodný plán dostať sa do Varína, kde nás mal navštíviť Maťo. Navrhol otočiť to na Turčianske Teplice a prespať na ranči v Rakši. Skúšal preto dať vedieť Maťovi, aby nechodil do Varína, ale bezvýsledne. Išli sme teda ďalej. Za pomerne krátkym a strmým sedlom nasledoval mierny a dlhý zjazd až do Kľačna. Zastavili sme v druhej krčme a najedli sa. Niektorým obed vôbec nechutil a vraj aj smrdel, ale určite menej ako naše rozmočené spotené nohy. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme sa rozhodli ísť do Rakše a tam si pri sľubovanom krbe osušiť veci. Neďaleko Prievidze, pred Malou Čausou, sme sa zastavili na čaj s rumom, pretože dážď bol dosť nepríjemný. Asi o 16:15 prestalo pršať a iba mrholilo. Čakala nás cesta so spevneným povrchom. Po bohatierke 1999 v Poľsku máme istú averziu voči takto označovaným cestám. Začala asfaltom, no postupne sa zmenila v šotolinu. Na rázcestí sme sa všetci počkali. Snáď zlé zorientovanie na mape spôsobilo neistotu. Kadiaľ ísť ďalej? Rozhodli to najstarší bohatieri Tibor s Komandom. Strihli si a bohužiaľ vyhral Komando. Otočili sme bicykle o 90 stupňov vľavo a začali neúmerne stúpať do hory. Vysoko na samom vrchu, keď sme prekrížili červenú značku turistického chodníka, nám to došlo. Zablúdili sme. Vyskúšali sme niekoľko ciest a cestičiek, než sme si vybrali tú najschodnejšiu a začali po nej klesať. Ani táto cesta však nebola vhodná pre môj cestný bicykel. Brzdové gumičky sa pred očami drali a stekali po ráfikoch. Konečne sme natrafili na asfaltovú cestu. Zapol som si čelovku, pretože už bola riadna tma. S Emom sme trocha zaostávali, keď nás zrazu predbehol gazík. Dúfali sme, že sa ho tí pred nami opýtajú na cestu. Keď sme ich dobehli, Komando práve opravoval bicykel, pretože sa mu rozobral stred a strhali závity, a Yanoo fúkal koleso, lebo dostal slabý defekt. Opýtali sa aj na cestu. Ten dobrý človek v aute si však neodpustil poznámku so slovami: „Čo sa tu jebete takto v noci?!“ Zišli sme podľa jeho rady cez nejaké družstvo do Skleného, kde nás čakala Stanka aj s autom. Naložili sme oba skapané bicykle, všetku batožinu a vydali sa do Rakše. V aute sa odviezli Lenka a Yanoo, ostatní išli ďalej cez Hornú Štubňu smerom na Turčianske Teplice. Yanoo sa ešte raz otočil a naložil Ema aj s jeho bicyklom. Celú trasu sme tak prešli iba štyria – Zdenka, Komando, Tibor a ja. Do Rakše sme dorazili presne o polnoci. V ranči sme sa osušili pri ohni, dali pečené klobásy, pivo a horúci mätový čaj. Zaspávali sme na slame na pôjde, pod nami odpočívali kone.

Deň 3. (sobota)

Sporadicky sme vstali o 9:00. Dozvedeli sme sa, že Maťo sa dostal večer do Varína, ale nenašiel nás tam. Tiež mohol zavolať skôr. Po raňajkách, teda okolo 12:00 ako prvá vyrazila Lenka. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme ju do Mošoviec nedobehli. Pomýlila sa hneď na prvej križovatke za Rakšou a tak sme ju radšej počkali. U Komanda sa prejavila kríza stredného veku, ale dostal sa z toho. Potom sme sa pre zmenu zarozprávali ja s Emom a nevšimli sme si, že ostatní odbočili do Gadera na obed. Opäť pomohol mobilný telefón. Jesť nechcel spočiatku nik, ale postupne si každý objednal niečo pod zub. Čakala nás cesta plná kopcov a zjazdov cez Blatnicu, Folkušovú a Belú. Asi 2 km pred Sklabiňou sa odpojil Tibor a odišiel na vlak do Žiliny. V Sklabini bolo len jedno pohostinstvo a aj tam sa nevarilo. Ja s Komandom sme nezaváhali a využili jedinej a jedinečnej príležitosti najesť sa dobrého gulášu, podávaného pri príležitosti osláv 120. výročia DHZ – dobrovoľného hasičského zboru. Ostatní nás počkali v pohostinstve. Ku večeru sme zdolali posledný kopec k zrúcanine Sklabinského zámku. Počkali sme na Stanku, ktorá si prišla pre Yanooa a oba bicykle. Za pár korún sme sa ubytovali pod zrúcaninou a vychutnali západ Slnka z najvyššieho miesta hradu. Na večeru sme mali mix z toho, čo komu zostalo – obložené chlebíky s paštétou, cibuľou a syrom. Našlo sa aj pár zabudnutých plechoviek piva a jedna slivovica na horšie časy. Urobili sme ešte jeden polnočný výstup na hradby, odkiaľ bolo vidieť nočnú oblohu plnú romantických hviezd. Pri ohni sme sa prekecali takmer do 4:00 rána.

Deň 4. (nedeľa)

Zdenka odišla skoro ráno po veci do Veličnej, aby sa dostala včas na vlak do Bratislavy. Emila z hradieb vyhnali horúce lúče letného slnka a tak zišiel so spacákom pod hradby. Lenka aj s Komandom ostali na hradbách skoro do 9:00. Raňajky boli podobné večeri, akurát sme použili Emove polystyrénové chlebíky, poslednú paštétu, cibuľu a pár plátkov syra. Keďže bola Lenka už bez bicykla, rozhodla sa ísť zo Sklabinského podzámku až do Sučian pešo. Chceli sme jej v tom zabrániť a rozložiť si ju na tri bicykle. V tom istom okamžiku však Lenka stopla auto a tak bolo o ňu postarané. My traja sme sa pustili samospádom až do Sučian, skadiaľ sme prerazili poľnou cestou až do Vrútok. Komanda s Emom som zašikoval do Harleya na obed. Neskôr som sa dozvedel, že sa stretli s Lenkou na vlakovej stanici. Bola to cyklistika ako sa na správnych bohatierov patrí.

Turistika (4.10.–5.10.2003)

Deň 1. (sobota)

Posledná tretina bohatierky bola naplánovaná na tento víkend. Už predpoveď počasia na štyri dni dopredu dala tušiť, že to opäť nebude ľahké, ale skôr typicky bohatierske. Stretnutie v Strečne medzi ôsmou a deviatou ráno sa presunulo z taktických dôvodov na predpoludnie. Pripravený som bol k odchodu už o ôsmej ráno. Čakal som ešte na Jančiho, no ten sa ozval, že je po ceste strašná hmla a tak prišiel do Vrútok autom neskôr. Zdenka volala, že po ceste stretla Ema. Emo vravel, že volal s Miňom, ktorý omeškal spoj. Zdenka tak vystúpila vo Vrútkach a spolu aj s Jančim sme odišli do Strečna. Vystúpali sme až na nádvorie hradu, odkiaľ bolo vidieť našu trasu. Ďalší výhľad znemožnili mraky, ktoré sa rýchlo prevaľovali ponad hrebeň Malej Fatry. Volal Komando s Alenkou, že sedia vo vlaku do Strečna. Emo sa spojil s Miňom, ibaže nastúpili do nesprávneho autobusu, smerujúceho do Terchovej. Pešo teda prešli z Varína a počkali nás v miestnom pohostinstve AVOJ. Dominik sa ozval zo Starhradu, že práve raňajkuje a počká nás v chate pod Suchým. Vravel niečo o zlom počasí, ale moc mu nebolo rozumieť. Jeho slová zanikli v silnejúcom vetre. Emo nám pridelil čerstvo natlačené bohatierske tričká. Už dorazili aj Komandovci. Potužili sme sa horcom a hruškou. Konečne sa poriadne rozpršalo. Nahodili sme bágle, pršiplášte a vyrazili. Zakrátko sme stáli na zrúcanine Starhradu. Jesenná príroda hrala všetkými farbami. Mokrožlté listy stromov svietili a kontrastovali s hmlou, ktorou bol presiaknutý celý les. V chate sme si dali horúci čaj, polievku a pečenú klobásu. Nik neodolal Miňovmu šarmu v úlohe čašníka. Ešte spoločné foto a opäť sme vyrazili do nehostinného počasia. So stúpajúcou nadmorskou výškou sa dážď postupne premenil na jemné mrholenie až hmlu. Zhodili sme zaparené pršiplášte a na Suchý sme vyšli bez ochrany. Oblačnosť sa naraz pretrhala a v diaľke sa postupne zjavila Žilina, Váh a okolité dedinky. Scenérie nedali na seba dlho čakať – presvitajúce slnko spoza úžasne bielych mrakov, pariace hory, biele skaly. Slnečné lúče osvietili južnú stranu Malého Kriváňa, až sa nám nechcelo veriť, že len pred pár minútami sme neskutočne mokli. Nielen Emo bol vo fotografickom vytržení, dokonca zrušil Miňov telefonát zo susedného kopca. Asi po hodine sme sa pobrali so Zdenkou a Emom za ostatnými cez Biele skaly a Vráta. Tí boli niekde na ceste ku Veľkému Kriváňu, kým nás zastihla hmla už na Stratenci. Slnko rýchlo zapadlo a nastalo nepríjemné šero. Ochladilo sa. Pozrel som na hodinky a bolo mi jasné, že s Emom dorazím do bufetu pod Chlebom okolo deviatej, no nie neskôr ako o desiatej večer. Pre istotu som ešte prezvonil na chatu, aby čakali ôsmich ľudí, ktorí budú tak hladní, že nebudú mať kde prespať. Zdenka sa od nás separovala, no keďže si zabudla svoju čelovku a nestihla by dobehnúť tých pred nami, počkala nás. Ema prepadla kríza. Pod ťarchou svojho fotografického príslušenstva, neprevzatých bohatierskych tričiek, vlhkej zimy a prejdených kilometrov strácal tempo. Nepomáhalo ani dopovanie čokoládou a horúcim čajom z termosky. Už bola riadna tma. Nasadil som si čelovku. Emo zosadil ruksak na zem. Chcel sa prezliecť do suchého. Skončilo to pri prerozdelení jeho ruksaku medzi naše dva, no ani to mu moc nepomohlo. Za Pekelníkom som zavolal Jančimu, že aby keď prídu do chaty, povedal Miňovi, aby prišiel Emovi pomôcť a doniesli aj ďalšie lampáše. Ema chytila triaška. Začal pobehovať okolo nás a tak sa zahrieval. Opať sa silno rozpršalo. Odhadoval som teplotu na necelých sedem stupňov Celsia. Volali sme aj Miňovi, no ten nám neveril a myslel, že sme si z neho vystrelili a schovali sa niekde za chatou. Konečne rázcestie pod Veľkým Kriváňom. Odtiaľ to dosť šmýkalo a tak bol zostup miestami veľmi rýchly. V tme sa len ťažko dalo vyhnúť rozbahnenému chodníku. Pri Snilovskom sedle sme zazreli lampáše. To Janči s Dominom prišli naproti a pomohli odbremeniť Ema. Do chaty pod Chlebom sme dorazili o 21:45. O ostatné sa postaral Miňo, ktorý obsluhoval aj tu. Šošovicová polievka, parené buchty, pivo, čapovaná kofola a korienok dotvárali príjemnú večernú atmosféru. Chata voňala sušeným prádlom a topánkami z teplého radiátora. Pri stole sme si pripomenuli pár zaujímavých momentov z dnešnej túry a prediskutovali možnosti zajtrajšieho dňa. Spať sa išlo až po polnoci. Všetci spali v izbách, no keďže chata bola úplne obsadená, ostal som s Miňom spať v spoločenskej miestnosti. Aspoň sme mali čistý vzduch.

Deň 2. (nedeľa)

Ráno sme s Miňom vstali medzi prvými. Bolo treba spratať stoly a lavice. Chatár sa smial pri mojej poznámke, že som spal bez karimatky na dvoch nerovnako vysokých drevených laviciach bez ujmy na zdraví. Vonka bolo ešte horšie počasie ako včera a tak sa z chaty nikomu nechcelo. Pojedli sme, čo sme si dotrepali až sem. Veci a topánky cez noc uschli a boli pripravené na ďalšiu bohatiersku dávku. Pôvodnú trasu na Veľký Rozsutec sme presmerovali na Mojžišove pramene a Šútovský vodopád. Od chaty sa išlo kúsok po vrstevnici, no zakrátko prišlo strmé klesanie na rozmočenom teréne. Do toho padal dážď a fúkal vietor. Nad vodopádom sme začuli hlasné medvedie mrmlanie. Spomalili sme a dali medveďovi šancu na útek. Mal šťastie, že ju využil, inak by sme ju určite využili my. Pár minút od vodopádu a boli sme pri skalnej stene, nazvanej príznačne Tesnô. Poobzerali sme to tam a vydali sa cestou na vlak. Do odchodu ostávala necelá hodina. Čakanie vyplnilo dojedanie posledných zásob a domáca pálená. Dominik odišiel len pár minút skôr smerom na Košice, ostatní smerom na Bratislavu. Po ceste sme sa ešte zastavili u našich na obed a z Vrútok pokračovali rýchlikom do Bratislavy.

René