BT ’98

Deň 1. (piatok)

… už prvý kilometer v sedle môjho bicykla som tušil, že to nebude med lízať. Ruksak sa mi pomaly ale isto zahryzával do ramien, tak som bol nabalený. Hlavou mi prebehol menný zoznam vecí – varič, ešus, spacák, karimatka, kanady… Kanady! Dúfam, že ich aspoň raz využijem, keď ich už vlečiem so sebou. Zajtra snáď bude dosť času na priviazanie ruksaku o nosič. Pomaly sa stmieva a my prichádzame do Pribyliny neďaleko Liptovského Hrádku. Pred sebou nevidím takmer nič a keďže okrem Lenky, našej vedúcej, neboli ani Maťo a ani Dominik osvetlení, zapínam svoje blikajúce svetielko aj ja. Prvé zastavenie je v lokálnej krčmičke. Zatiaľ čo s Maťom vedieme diskusiu o našej trilógii, Lenka s Dominom hľadajú nocľah. Spoločne potom popíjame a vyčkávame Komanda. No hurá, dorazil! Vízia prvej noci pod širákom sa nad nami skláňa ako ťažké mraky na oblohe. Len aby nezačalo pršať.

Deň 2. (sobota)

Ráno, umytí v neďalekom potoku, sa hromadne balíme. Nepršalo. Zatiaľ. Sadáme na bicykle, ovešané ako vianočné stromčeky, a vyrážame. Cesta sa kľukatí a pomaly začína stúpať. Pohľad na prekrásnu prírodnú scenériu mi čiastočne zastierajú kropaje potu. A nielen mne. Zosadáme z bicyklov a ďalej už tlačíme. Tu sa prvýkrát prejavilo Dominove staré zranenie šľachy. Aj tá už toho mala dosť. Pri odbočke na Štrbské Pleso chvíľu váhame, ale túžba po zjazde nakoniec vyhrala. Ten zjazd nemal chybu. Hlad nás zastihol v Starom Smokovci. Pri výbornej polievke sa dozvedám, že Dominik to kvôli zraneniu zrejme vzdá. Nepomáhajú ani rady a pripomienky „starejšieho“ Komanda, ani fakt, že takú „výhovorku“ ešte nepočul. Skúšame teda plastický obväz, ale nepomohol ani ten. Nuž čo, biť ho nebudeme, i keď… Do Tatranskej Kotliny prichádzame vo štvorici. Tu sa nachádza jeden z množstva klenotov Slovenska – Belianska jaskyňa. Podľa informačnej tabule nás od nej delí iba pár desiatok metrov. Bohužiaľ, metrov nad morom. Opäť tlačíme. Zjavne nestíhame posledný vstup do jaskyne, ale to nás neodrádza. Tamojší sprievodca bol ochotný nám v „nadčase“ ukázať aspoň vchod do jaskyne. Rozhodli sme sa, že túto noc prespíme pri vchode pod prístreškom. S nápadom súhlasil aj sprievodca, držiac v rukách vedro s vodou priamo z jaskynného jazierka. Vraj sa nám určite zíde. Nadôvažok odomkol neďaleké kadibúdky. Vôňu uvarenej polievky s „jaskyňovou príchuťou“ odnáša vietor kamsi do Kotliny. Na zajtra hlásia dážď. Ešte že spíme pod prístreškom.

Deň 3. (nedeľa)

Ráno. Dážď nás núti ostať ešte chvíľu v spacákoch. Pozvoľna sa balíme. Medzitým sa pod prístreškom zhromažďujú prví návštevníci. Pre pracovné povinnosti nás opúšťa Komando. Uplakanú náladu pozdvihne takmer hodinová prehliadka jaskyne. Tá krása sa nedá opísať. Opúšťame jaskyňu a schádzame do Tatranskej Kotliny. Stále prší. Moja nepremokavá vetrovka sa vzdala svojej funkcie. Sedíme na autobusovej zastávke. Začína byť zima a tak si kupujeme tri horúce čaje s citrónom. Snažím sa zavolať domov a získať tak aktuálne správy o počasí, ale dnes sa proti nám spykli všetky telefónne automaty. Zo zúfalstva kupujeme rum s kolou. Po niekoľkých pohároch k nám konečne prišla „letná bigbítová pohoda“. Patrične zahriati naskakujeme do sediel a vyrážame vpred. Rovina, stúpanie a klesanie sa v pravidelnom rytme striedajú, ale my to nevzdávame. Zmoknutí do špiku kostí zastavujeme pri chate Muráň. Ochotný chatár nám so zľavou poskytol nocľah, zakúril v kachliach a pripravil čaj. Konečne teplo. Dnes je na pláne dokonca sprcha! Už sa neviem dočkať. Najedení a umytí si líhame spať.

Deň 4. (pondelok)

Cez strešné okno vkĺzlo do izby pár slnečných lúčov. Na modrom pozadí som uvidel vrchol Muráňa, ešte včera zahaleného do hustej oblačnosti. Vari sa vyčasilo? Samozrejme, ale len na pol hodinu. Vyrazíme, kým je „pekne“! Netrvalo dlho a bola tu rovinka, stúpanie, klesanie, ten známy trojboj. Naobed už sedíme pred potravinami v Tatranskej Javorine. Dnes je výnimočný deň, pretože sa k nám pripoja ďalší členovia BT ’98. Na odporúčanie zháňame nocľah u starostu. Podarilo sa – trojposchodová požiarna zbrojnica s kúrením, kadibúdkami, s magnetofónom a svetlom plus kľúčom od nej do našich rúk. A to všetko za dobré slovo. Je to vôbec možné? Vymieňam cyklistické oblečenie za turistické. Kanady, tak predsa ste sa dočkali! Lenka navrhuje trasu, ja s Maťom aj napriek dažďu súhlasíme. Pršiplášť to istí. Musím povedať, že turistika v daždi má svoje čaro. Škoda len, že si Maťo zabudol zobrať rezervné tepláky. Večer v neďalekom bufete vyčkávame ostatných členov. Okolo pol ôsmej sa ako prvý objavil Emil. Ani nie tak spotený ako zmoknutý. Už bola skoro polnoc, keď pred zbrojnicou ktosi čosi vykrikuje. No jasné, Kuko zbadal v okne vystrihnutý a nalepený nápis BT ’98. Šťastie, že Lenka dostala taký nápad, inak by nás asi nenašiel. Tak sme sa predsa zišli. Rozprávame si navzájom doteraz prežité zážitky a spolu plánujeme zajtrajšiu pešiu túru. Hebko zaspávame.

Deň 5. (utorok)

Dedinka Tatranská Javorina, typická svojim neopakovateľným koloritom, nás prijala medzi seba s typickou zvedavosťou malého dieťaťa, pozorujúc nás pri každom pohybe. Musím ale uznať, že okrem nás piatich si nikto z dediny neumýva zuby pri prasknutom hydrante a nebýva v požiarnej zbrojnici. Túra spočiatku prebiehala v letnej bigbítovej pohode, zatiaľ bez dažďa, ale typicky so zimou, kompenzovanou domácou slivovicou. Piť sa pilo, ale len trocha. Pomaly sa dostávame z Monkovej doliny do Širokého sedla. Studený dážď a hustá hmla sa plynulo menia na poletujúce vločky prvého snehu. V sedle nás čakal fantastický výhľad na zasnežené vrcholky Tatier. Hm, tak to už hej! Studený vietor ošľaháva tvár a zima sa derie za nechty. Schádzame do Javorovej doliny. Večer, po polievke v neďalekom bufete, dohadujeme zajtrajšiu trasu. Voľba padla na Morské oko – pleso na území Poľska.

Deň 6. (streda)

Skoro ráno vstávame a chystáme bicykle. Nebyť toho, že si Kuko doteraz nevybavil pas, mohli sme ísť všetci. Aspoň nám postráži zbrojnicu. Cez hraničný priechod prechádzame takmer bez problémov. To len ja som zabudol, že aj colník je policajt a nerozumie srande. Cestou k Morskému oku narážame na závoru. Tá ale na mape zaznačená nie je. Aj napriek kriku vrátnika hľadáme spôsob, ako ju obísť. Podarilo sa! Morské oko je skutočne nádherné, hoci nám hrozí pokuta, ak nás cestou späť chytia správcovia národného parku. (Na margo, zákaz vstupu cyklistom považujem za neopodstatnený, pretože denne navštívi Morské oko niekoľko stoviek ľudí. Väčšina z nich je za poplatok odvezená na konských povozoch po tej istej ceste, akou sme išli my). Ešte v ten istý deň odovzdávame starostovi kľúče od zbrojnice a malú pozornosť. Zbalení opúšťame Javorinu. Po dlhých a únavných kilometroch nechávame za chrbtom panorámu Tatier obťažkanú oblakmi, sponad ktorých vykuká slnko. Tma nás zastihla v Spišskej Starej Vsi. Narýchlo zháňame nocľah v študentskom domove mládeže, pretože sa opäť rozpršalo. Zajtra plánujeme splav. Po studenej sprche človek zaspí, ani sa…

Deň 7. (štvrtok)

Dnes vstávame dosť neskoro. Plánovaný splav odkladáme o dve hodiny pre výdatný dážď. Pltník, prekvapený našou návštevou, zjavne už nikoho nečakal. S pomocníkom zviazali plť behom niekoľkých minút. Nakladáme bicykle a vyrážame. Pltníkov výklad o Pieninách, história a „historky“, hádanky, chytáky, vtipy a kopec srandy trvali bezmála dve hodiny. Splaviť tento slovensko-poľský tobogan je skutočne silným zážitkom. Pozdĺž Dunajca vedie stredoveká cesta, postavená len z naukladaných kameňov. Po nej sa vraciame späť do študentského domova. Zhodnotiac situáciu a počasie, prespíme tu ešte jednu noc.

Deň 8. (piatok)

Už zase sa balíme. Čaká nás dlhá cesta. Spestrením je návšteva múzea Červený kláštor. „Pamätaj na smrť“ bol jediným slovným prejavom tu kedysi žijúcich mníchov. A to počas celého roka (až na Vianoce). Ďalšou návštevou, po desiatkach kilometrov strávených v sedle bicykla, je hrad Stará Ľubovňa a susediaci skanzen. Dnes to vyzerá, že v noci snáď nebude pršať. Rozmýšľame o nocľahu priamo v skanzene, ale napokon pokračujeme ďalej. Zúfalo sa snažíme zohnať niečo, čo by sa dalo opekať nad ohňom, ale v piatok večer je to takmer nemožné. V naháňačke za špekáčikmi strácame Kuka. Nachádzame ho po pár kilometroch. Ja ako prvoúčastník Bohatierskej trilógie tuším v závere nejakú „galibu“, ale moc jej nevenujem pozornosť. Všade je poriadna tma, len zrúcaniny Plavečského hradu sa nad obzorom vynárajú ako posledné svetlo nádeje. Prvý bohatiersky oheň z navlhnutého dreva zakladáme neďaleko zrúcanín. Plamene, posilnené kvapkajúcou masťou, olizujú špekáčiky snáď zo všetkých strán. Po večeri prichádza na rad krst nových bohatierov, ktorí absolvovali všetky tri etapy (cyklistiku, turistiku, splav). Po splnení pridelených bojových úloh sa Maťo a ja konečne stávame „bohatiermi“.

Deň 9. (sobota)

Všetko raz skončí, aj zlé, ba aj to dobré. Treba sa nám poberať. Naposledy sadáme na ovešané bicykle, poznačené dažďom uplynulých dní. Opúšťame Plavečský hrad a pokračujeme cez Tichý Potok smerom na Levoču. Dnes je akosi teplejšie. Zrejme to bude spôsobené nepríjemným stúpaním, ďaleko za 12 %. Na samom vrchu vidieť v diaľke črtajúce sa obrysy Spišského hradu. Počas celej cesty sme neboli vo väčšom ohrození ako teraz pri prechádzaní uzavretého vojenského priestoru. Snaha dostať sa aspoň na posledný vlak, odchádzajúci zo Spišskej Novej Vsi, je stále väčšia. Do odchodu vlaku ostáva pár minút. Vyzerá to tak, že všetko stíhame, nebyť tej predavačky cestovných lístkov, ktorá mi odmieta vydať lístok po jeho zaplatení, pretože je presvedčená, že mi ho už vydala. Napokon zvíťazil zdravý rozum a my v poslednej minúte nastupujeme. Tak predsa sme sa prekonali!

René