2006 Mont Blanc

Deň 1. (piatok)

Na rozhodnutie, či ísť alebo nie na Mont Blanc 4810 m.n.m. počas nastávajúceho predĺženého víkendu, sme mali jeden týždeň. Vojťas a jeho kamaráti Mário, Paľo, Boris a Paťo sú neúprosní. Buď tento víkend alebo tento víkend. No dobre, tak tento víkend. Komandovcom to nevyhovovalo, no Zdenka a ja sme sa nechali ukecať. So skialpom sme nemali žiadne skúsenosti, no za vyskúšanie vo vysokohorskom teréne najvyšších vrchov Európy to naozaj stojí. Dokúpenie zimnej výstroje, pričom v mnohých obchodoch už prešli na letné kolekcie, sa ukázalo byť veľkým orechom. Na poslednú chvíľu požičiavame lyžiarky, mačky a lavínové peeps vyhľadávače. Na dohodnutú osemnástu hodinu nestíha ani sám Vojťas. Vyrážame s hodinovým meškaním. Nonstop cesta autom do francúzskeho Chamonix prebehla na štyri striedania. Po ceste bol poriadny dážď a zatiahnutá obloha na 100% kopírovala internetovú predpoveď počasia.

Deň 2. (sobota)

Ranné slnko, pár kilometrov pred našim cieľom, zarezalo svoje ostré lúče do nevyspaných očí vodiča. Stretávame sa s chalanmi pod lanovkou neďaleko turistickej ubytovne. Rýchlo vybaľujeme veci, prezliekame sa a vyrážame na lanovku na Aiguille Du Midi 3842 m.n.m. V prestupovej stanici prechádzame poslednou vrstvou hustých oblakov, nad ktorými vládlo krásne slnečné počasie a plechovo modrá obloha. Na hornú stanicu sme sa dostali v rekordne krátkom čase. Pobyt v týchto výškach, bez predošlej aklimatizácie a spánku, spôsobuje pri kráčaní po schodoch na terasu chaty závrate. Výhľady na masív a okolité horstvo je prenádherné. Mostom sa dostávame do druhého skalného výbežku, odkiaľ je nástup na takmer 17 kilometrov dlhú zjazdovku. Po zlyžovaní prvého svahu a nespočetných pádoch som sa vážne zamyslel. Moje požičané skialpové lyže a nulové zjazdové skúsenosti s nimi sa ukázali byť neprekonateľnou prekážkou a radšej ako nekontrolovaný pád do ľadovcovej trhliny volím ústup smerom na vrchol. Ostatní pokračujú v zjazde, zatiaľ čo ja stúpam s lyžami na batohu a vychutnávam si vysokohorský pobyt. Zišli sme sa pred ubytovňou okolo piatej poobede. Všetci trpíme nedostatkom spánku, no keďže chalanov čaká náročný výstup na vrchol, venujú baleniu podstatne viac času. V tej výške cítiť každý nepotrebný gram. Zdenka zaspala vo vedľajšej izbe a vôbec nereaguje na búchanie Mária na dvere. No čo, pobalí sa až ráno.

Deň 3. (nedeľa)

Skoro ráno odváža Vojťas Mária na miesto výstupu. Ten začína priamo v dedine. Ostatní chalani idú rovno na najskoršiu lanovku. Zdenka, ja a Vojťas, s hodinovým oneskorením po nich, prichádzame na prestupovú stanicu Plan De L’Aiguille 2317 m.n.m. Aktivovali sme peepsy, obliekli sa, zapli lyže a vyrazili. Po pár metroch sa prejavili prvé problémy s technikou kráčania s tuleními pásmi. Prvá otočka s preložením lyže a prvý pád. Krvavé hánky prstov presvedčili ich majiteľa, že hoci je teplo, rukavice si treba radšej nasadiť. Pokračujeme kolmo nahor ku skalnému jazyku. Tu si vypínam lyže a dávam ich na plecia, pretože terén síce vyzerá bezpečne, no Zdenke sa predo mnou šmyklo a ja po včerajšej skúsenosti s pádmi nechcem riskovať. Opatrne prechádzam po traverze, keď v tom zrazu letím dole firnovým poľom a nie a nie zastaviť. Lyžiarky sa zarezávajú do zamrznutého snehu. Okuliare zaprášila ľadová drť a ja vidím veľké guľové. Moje lyže, ktoré v rámci redukcie váhy nemajú brzdy a zastavili by sa zrejme až v Chamonix, nepúšťam z pleca. Odniesla si to moja zodratá pravá ruka. Stratil som pár výškových metrov a pár centilitrov krvi. Ďalej to nebolo o nič lepšie. Svah bol stále strmší a pád bol každú chvíľu na spadnutie. V asi prvej tretine výstupovej cesty na Aiguille Du Gouter sme sa rozlúčili s Vojťasom, ktorý ešte v ten deň došiel na chatu, kde sa stretol s chalanmi. My sme si prezuli lyže za bezpečné mačky a skúsili si zostup. Lanovkou sme došli do Chamonix a nanovo sa ubytovali v tej istej ubytovni. Konečne dospíme spánkový deficit.

Deň 4. (pondelok)

Skoro ráno chalani vyrazili na poslednú etapu výstupu, no z Vojťasovej SMS-ky sa dozvedáme, že na vrchol vyšli len dvaja. Ostatných zdolala výška, zima, únava. My sme si spravili na náprotivnom masíve Le Brevent relaxačnú aklimatizáčnú túru. Krásne výhľady na Mont Blanc a množstvo paraglidistov nad hlavami dotváralo neopakovateľnú atmosféru. Poobede sa všetci stretávame pred ubytovňou. Chalani rozprávajú, aké to tam hore je. Pred cestou späť sme sa spoločne posilnili v jednej reštaurácii. Po obštrukciách s načerpaním pohonných hmôt z automatu, ktorý iné ako francúzske platobné karty neráčil akceptovať, vyrážame. Cesta bola únavná pre všetkých, tak sa nemožno čudovať, keď v Nemecku v noci, za Mníchovom, Vojťas stratil orientáciu. Čerstvo, no zrejme nie úplne, prebudený Mário zahlásil, že to sme úplne v pi*i a že sa treba vrátiť do Chamonix a vyraziť ešte raz. Zdenka zachovala pokoj a našla cestu z tejto skrumáže.

Deň 5. (utorok)

Je krásne šoférovať a pritom pozorovať, ako krajina prejde z odtieňov nehostinnej čiernej do odtieňov šedej a začne svitať. Slnko s radosťou doplní zvyšné spektrum a deň môže začať. Nebyť dvoch Redbullov v sebe a ostražitosti prísediacej Zdenky, asi by sme o tento zážitok prišili. Všetko sa napokon dobre skončilo a všetci sme dorazili v zdraví.

Na vrchol sa dostali dvaja zo siedmich. Pre piatich tak ostal dôvod na návrat.

René