2007 Termálne jazero v Hévíz

Od pôvodného návrhu - splavovať v predvianočnom strese pomerne kľudnú rieku termálneho charakteru – sme čiastočne upustili, no torzo myšlienky ostalo zachované. Tri skupiny (René + Zdenka + Riško, Vojťas + Elka + Tonko, Komando + Alenka + Janka), v troch autách, v každom traja ľudia, 5 dospelých a 4 deti. Taká bola počiatočná zostava. Vyrážali sme v rôznych časoch a za pekného slnečného dňa. Keďže cesta k Balatónu smeruje na juh, dalo sa očakávať oteplenie. Do Hévízu sme prišli po vozovke s 10 centimetrami nového, ujazdeného kašovitého snehu. V momente, keď mi volal Vojťas, som takmer vyletel zo zľadovatenej cesty. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi oznámil, že to videl na vlastné oči, pretože nás akurát dobehol. V Hévíze bola riadna zima a problém zaparkovať. V zastrčenej uličke sme objavili zasnežené parkovisko, no nám v tej chvíli úplne stačilo. Komandovci prišli ako poslední. Nečudo, že ich vstavaný japonský GPS navigátor nepoznal maďarskú dedinku a jedinú cestu, ktorú ako-tak rozpoznal, bola diaľnica do Budapešti, po ktorej aj tak nešli. Boli sme si omrknúť terén a kúpele. Z termálneho prírodného jazera sa nádherne parilo. Tešili sme sa, že sa v ňom zohrejeme, lebo zima už nepríjemne zachádzala pod nechty. Na recepcii pri vstupe nám nepovolili kúpať deti, pretože voda je sírnatá a príliš horúca. No necelých 10 kilometrov je údajne krytá plaváreň s liečivou vodou a atrakciami pre deti. Pred ďalším rozhodnutím, či sa ísť čvachtať alebo to celé zabaliť a ísť domov, sme sa posilnili v miestnej reštaurácii so špecializáciou na husacinu a odrody vína. Sýty hladnému navarí a najedeného okúpe. Skúsime to kúpalisko v okruhu 10 km nájsť. Vložili sme poslednú nádej do Zdenkinho GPS navigátora vyrobeného v Európe, s čerstvou mapou Maďarska, stiahnutou niekde z ruského servera, a veriac v jeho schopnosti sme sa mu úplne oddali. Krytá plaváreň s funkčným movie-tobogánom odrazu stála pred nami. Celí natešení sme vtrhli dnu, úspešne prekonali jazykovú bariéru a naskákali do vody. Dve nemluvňatá, Janka a Riško, ostali na brehu, a to bez zbytočných rečí. Nič iné im v tej chvíli ani nezišlo na um. Zato Ela a Tonko si prišli na svoje. Šikovné ruky stavbárov v zadnej časti areálu premyslene vybudovali oázu pokoja a relaxu, s bazénmi s príliš horúcou a slizkou vodou. Na dorazenie sa dalo občerstviť pramenitou vodou s prehnane skazenou vajcovou príchuťou. Matka príroda sa zase raz vybláznila. Čas plynul ako vajcovka v mojom tráviacom trakte. Je načase opustiť priestor. Plavčík záverečnú potvrdil súvislou maďarskou vetou, ktorej aj tak nik nerozumel. Odchádzame okolo 22-hej hodiny, každý po svojom, resp. vo svojom aute. Do absolútnej tmy a bielych závejov snehu sa zarezávajú kužele svetiel. Ticho preruší iba hlas navigátora – “Na najbližšej odbočke sa držte vľavo“. Držali sme sa vľavo až do polnočnej Bratislavy.